Nepôjdem. A nebudem sa ospravedlňovať… 

Príbeh o Alici (časť prvá)

Ráno sa zobudila skôr. Keď otvorila oči, chvíľu pozerala do prázdna a snažila sa spomenúť si, aký je deň. Na mobile svietilo číslo šesť dvadsaťšesť. Ešte mohla chvíľu spať. Ale už to nešlo. Z otvoreného okna sa k nej vkradol čerstvý vzduch. To ráno malo čudnú príchuť ticha, ktorá býva len pred dažďom – alebo predtým, než sa niečo v tebe navždy zlomí. 

Vedľa nej dýchal Matúš. Rytmicky, pokojne, rovnako ako vždy.
Posledný rok spával na ľavom boku. Tvárou od nej. Vraj pre boľavý chrbát. Alica jeho telo poznala lepšie ako svoje. A predsa – nevedela si spomenúť, kedy sa ho naposledy chcela dotknúť. Len tak. Túžobne. 

Potichu vstala a odkráčala do kuchyne. Zapla kanvicu. Kým zovrela voda, nachystala si šálku s obrázkom Fridy Kahlo, ktorú si nedávno priniesla z Mexika. V mlynčeku zomlela čerstvú kávu a nachystala si cukor a mlieko. Toto bol jej jediný ranný životabudič. Jej každodenný rituál. Bytom sa začala šíriť omamná vôňa brazílskych kávových bôbov a dokonale opantala jej zmysly. 

Sadla si na barovú stoličku k oknu a pozorovala mesto. Ten byt na kopci mal svoje čaro, musela uznať. Matúš chcel vždy niečo viac – bývať v luxuse, jazdiť v aute s tristo koňmi pod kapotou, chodiť na drahé dovolenky. Už osem rokov bola toho súčasťou. A malo by ju to tešiť. Aspoň sa to očakávalo. 

Ulice sa pomaly zapĺňali ľuďmi. Smetiari. Zásobovači. Mesto sa zobúdzalo a dávalo sa do pohybu. Otočila hlavu na opačnú stranu. Nad susedným domom visel opar. Muž v bielom tričku vytrepával paplón a dieťa z balkóna oproti mu radostne mávalo. Nachvíľu jej šklblo kútikom. Zavrela oči. Tá scéna bola intímnejšia ako jej posledný rozhovor s Matúšom. Cítila ako sa v nej všetko rúca. 

Zrazu si spomenula.
Dnes je ich výročie. Osem rokov. Presne osem rokov, odkedy sa vzali.
Zadívala sa na prstenník. Prsteň tam stále bol. Snubný, aj ten zásnubný s veľkým kameňom. Symboly, ktoré pre ňu už dávno nič neznamenali. A chcela to vykričať celému svetu.

V pamäti sa jej premietol včerajší večer. „Rezerváciu máme o siedmej,“ povedal jej medzi dverami spálne a šatníka, kde si vyberala, čo si oblečie.
„Daj si tie zelené šaty, čo ti vybral Peter. Tie ti seknú.“ Povedal to bez štipky emócie.
Alica sa usmiala. Jemne. A nasilu.
Peter bol Matúšov brat. Vyznal sa v móde, mal dobrý vkus a sympatického partnera, s ktorým žili kúsok za mestom. A bol to kamarát. 

Odpila si z kávy. Každý dúšok jej robil radosť a hladil jej hrdlo. Podvedome si vzdychla a položila šálku na stôl.

Prešla do kúpeľne. Opláchla si tvár vlažnou vodou a zadívala sa do zrkadla.
Tridsaťpäť. Začína to byť vidieť. Práca, ktorá ju unavovala, ale živila. Partner, ktorý ju už nepočúval, ale vedel „opraviť práčku“.
Nikto by nepovedal, že je nešťastná. A možno ani nebola. Bola len… prázdna. A toto mala napísané v tvári. 

Rýchlo sa spamätala. Na tvári spáchala rýchly ranný rituál, namaľovala si riasy, prečesala vlasy a strekla na seba obľúbený parfum. Po ceste do spálne si ešte srkla posledný dúšok kávy, oblieka si pohodlný komplet a chystala sa na odchod. 

Matúš otvoril jedno oko a chrapľavo zamrmlal: „Tak večer, láska. Jana s Lukášom sa už tešia. Rezervoval som stôl.“ Tie tri vety v nej rezonovali celú cestu dolu schodmi. A keď kráčala ulicou ako by niekto pridal zvuk v jej hlave a počula iba: „Jana s Lukášom sa už tešia…“

Ako to, že oni sa tešia a ona nie? Ona by sa mala tešiť. Je to jej výročie svadby. Dodnes nepochopila, prečo tento deň musia vždy s niekým oslavovať. Nie sami, ale vždy tam niekto musel byť. Akoby Matúš potreboval pri tom svedkov. Alebo spestrenie. 

Celý deň sa tejto myšlienky nedokázala zbaviť. Nesústredila sa na prácu. Ešteže mala dnes nenáročný deň. Mohla si dovoliť rozmýšľať o sebe. O svojom živote. Vrelo to v nej. Vedela, že to musí zo seba dostať von. Nech to už dopadne akokoľvek. 

Má byt, slušnú prácu, chlapa, mačku. Môže mať čokoľvek, na čo si spomenie. Čo jej tak chýba? Týchto myšlienok sa nedokázala zbaviť. Vedela to. Chýba sama sebe. Ona si chýba. Chce robiť to, čo má rada. Už sa nechce stále prispôsobovať. Už nechce stále čakať. Chce byť vidieť. Chce sa konečne počúvať. 

Boli dve hodiny do večere. Po práci nešla rovno domov, zastavila sa v malej útulnej kaviarni, kde to milovala. Bol tam pokoj a čarovná atmosféra. Tentoraz si ale nevypýtala kávu, objednala si pohár vína. Čašníčka sa na ňu usmiala a sprisahanecky na ňu žmurkla. Už prvý dúšok zintenzívnil jej emócie. Pri druhom zobrala do ruky mobil. 

„Nepôjdem,“ napísala mu do správy. 

Nie: Prepáč, nemôžem. 

Nie: Necítim sa dobre. 

Len jedno slovo: „Nepôjdem.“ 

Potom, čo správa opustila jej telefón, hlava stíchla. Pre zmenu sa jej rozbúšilo srdce. Videla, že Matúš je online. Pri správe zasvietili dve modré fajky. Prečítal si to. Potom status online zmizol. Neodpísal. Nezavolal. Vedel. Možno bol nahnevaný. Možno sklamaný. Možno zmätený. To už nie je jej vec. 

Potom, ako si objednala druhý pohár vína, vybrala z tašky malý zápisník. Nosila ho stále pri sebe, ale posledný zápis v ňom bol spred dvoch rokov. Urobila hrubú čiaru a otvorila ho na čistej strane. Začala písať. 

Ísť na týždeň do Toskánska. Sama. 

Opäť začať cvičiť. Bez neho.  

Zložiť z ruky prsteň…

Vyšla z kaviarne. Začínalo trochu mrholiť. Usmiala sa a zdvihla tvár k oblohe. Bolo to ako očistný rituál. Nič lepšie sa jej nemohlo stať. Kráčala ulicami mesta a v hlave plánovala, kedy je najlepší čas na Toskánsko. „Čím skôr“, pomyslela si. “Už nie je na čo čakať.“

Keď prišla domov, Matúš tam nebol. Ako ho pozná, rezerváciu nezrušil, išiel na večeru s Janou a Lukášom sám a niečo si vymyslel. Niečo ako Alici dnes nie je dobre… Akoby ho počula. 

Sadla si do kuchyne, zasvietila malú lampu a do zápisníka k dnešnému dátumu pripísala: 

Dnes som sa osmelila. 

Dnes som sa nezrútila. 

Dnes som konečne našla sama seba. 

Dnes som nevstúpila tam, kde som nechcela byť. 

A neospravedlňujem sa za to. Bodka.