Neplánovala som ho milovať znovu. Teraz je to navždy…

Príbeh o Maríne a Alešovi (časť druhá)

Vrátila sa domov v nedeľu podvečer. Na mobile jej blikla správa od Mareka: „Dúfam, že si si oddýchla. Nezabudni, že zajtra máš tú dôležitú poradu. Začína ti už o deviatej.“
Typické. Žiadne „chýbala si mi“, ani „ako si sa mala“. Len pripomienka z kalendára. Pracovný mód. A praktickosť. Nič viac.

Zhodila batoh pri dverách, vyzula tenisky a ticho vošla do kuchyne. Na stole zostal po víkende tanier s omrvinkami a prázdna fľaša minerálky. V chladničke nič. Presne ako jej vzťah: prázdny, bez vône a bez chuti.

Zadívala sa na svoj odraz v zrkadle oproti. Mala ešte jemne rozstrapatené vlasy, pokožku ošľahanú slnkom a napriek tomu, čo teraz zistila doma, oči jej žiarili. Odrážalo sa v nich niečo nové. Niečo, čo si nechcela nechať vziať. Zatiaľ to bolo iba jej tajomstvo. 

Siahla po mobile. Našla si správu, ktorú poslala Alešovi, keď sedela vo vlaku:
„Zvládneš to doma?“
Odpoveď prišla až teraz:
„Neviem. Ale viem, že ti chcem znova zavolať. Už dnes večer. Môžem?“

Mobil jej zazvonil presne o deviatej. Akoby si Aleš nastavil budík.
„Ahoj,“ ozvala sa ticho.
„Ahoj, Marína,“ povedal a odmlčal sa. V tom hlbokom tóne počula všetko. Túžbu, vášeň, ktorú spolu pred pár hodinami zažili, aj smútok.

„Som doma. Teraz sama. Marek išiel hrať s kamarátmi hokej. Ale hlavou som inde. Tu nie.“
„Mám ten istý pocit. Rozprávam sa s ňou, ale v hlave mám teba.“
„Neviem, čo to s nami spravilo… Ale odvtedy, ako som ťa znova videla…“
„…nemyslím na nič iné,“ dopovedal za ňu.

Chvíľu bolo ticho. Ale iné ticho než predtým. Napäté. Nabité očakávaním.
„Asi by som sa nemala takto cítiť,“ šepla.
„Ale cítiš. A ja tiež. Čo s tým urobíme?“
„Neviem,“ priznala. „Ale viem, že nechcem, aby to skončilo.“

Nasledujúce dni boli nekonečné. A odohrávali sa v mobile. Pár krátkych správ. Rýchlych slov v telefóne. Občas fotka. Video. Ale boli opatrní. Stále to bolo ich tajomstvo. V tom, čo skrývali ich telefóny však bolo kopec túžby, pomyselných dotykov, bozkov, objatí. Neskutočne si chýbali.  

„Dnes som ťa cítil vo vlasoch jednej kolegyne. Používa rovnaký šampón ako ty.“
„Dnes tu bolo moje krsniatko a keď som mu robila palacinky, spomenula som si, ako sme ich v to sobotné ráno spolu raňajkovali.“ 

Plynul deň za dňom a aj keď sa už niekoľko dní nevideli, zatiaľ u nich nezačalo platiť „zíde z očí, zíde z mysle“. Naopak. Jeden na druhého mysleli čoraz intenzívnejšie. 

Po týždni Aleš napísal:
„V piatok mám služobku v Bratislave. Idem sám. Prídem večer. Mám rezervovaný hotel. Príď za mnou. Chcem ťa vidieť.“

V piatok večer stála pred dverami izby 212.
Ruky sa jej triasli. Srdce bilo ako splašené. Zhlboka sa nadýchla, z tváre odhrnula neposlušný prameň vlasov a zaklopala.
Otvoril v bielej košeli. Mal ležérne rozopnutý prvý gombík a vlasy ešte vlhké po sprche. Presne ako predtým.

„Ahoj,“ povedal s úsmevom, ktorý v nej prebudil obrovskú túžbu.
„Ahoj,“ odpovedala.

Aleš ju chytil za ruku a stiahol dnu. Na nič už nečakali. Začali sa vášnivo bozkávať a to nahradilo všetky ďalšie slová. Marína mu rozopla košeľu a pritisla sa na jeho hruď. Objal ju svojimi mohutnými pažami a ona sa stratila v jeho náručí. Ich telá si pamätali. Všetko. Každý dotyk. Každú vôňu. Každý vzdych. Bolo to iné ako na festivale. Menej spontánne. Ale omnoho hlbšie. 

Po tomto piatku prišiel ďalší. A ďalší.

Vymýšľali si zámienky, aby sa mohli stretnúť. Cesty, víkendy, školenia. Občas v hoteli v Bratislave, občas v penzióne na Záhorí, raz dokonca v jej byte, keď Marek odcestoval na konferenciu.
Každý raz, keď sa ich pery dotkli, cítila, ako sa jej starý život rúca. Ale namiesto strachu cítila úľavu.

Ich stretnutia neboli len o sexe. Hoci ten bol opojný, vášnivý, návykový a bolestne krásny. Ale boli aj o rozhovoroch, o mlčaní, v ktorom sa cítila pochopená, o obyčajných piatkových večeroch s pizzou, ktorú jedli polonahí na hotelovej posteli.

Keď sa počas jednej piatkovej noci ponorila do jeho náručia a prikryla sa jeho košeľou, Aleš povedal:
„Nemôžeme takto pokračovať navždy. Nie som ten typ, ktorý podvádza svoju ženu.“
„Viem,“ zašepkala a čakala čo povie. Napadlo ju, že to chce ukončiť, lebo má výčitky.
„Ja sa chcem rozviesť, Marína.“
Otočila sa na neho a pozrela mu do očí.
„Myslíš to vážne?“

„Myslím. Smrteľne. Mám ťa v hlave. V srdci. Všade. Nedokážem bez teba byť. A už vôbec nedokážem zostať v manželstve, ktoré nefunguje. Túžim po tebe. Chcem, aby si bola ty tou ženou, ku ktorej sa z práce vraciam domov.“

„Cítim to rovnako, Aleš. Odkedy sme sa vrátili z festivalu, myslím len na teba, na náš prvý víkend, ktorý všetko odštartoval. Teším sa na každé naše tajné stretnutie a rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sme dostali druhú šancu.“ 

V tú chvíľu to bolo jasné. 

Prišiel rozchod. Najprv jej. Marek sa najprv tváril, že si nič nevšimol. Ale keď mu raz večer medzi rečou povedala, že už takto ďalej nechce, že odchádza, pretože ich vzťah je prázdny, len prikývol.
„Dobre, Marína. Ale urobme to rýchlo, nech to máme za sebou.“
Chladný. Praktický. Ako vždy.

Prebehlo to hladko, najmä preto, že neboli zobratí. Marek sa nikdy v tomto smere nerozkýval. 
Keď od neho o pár týždňov odchádzala, len sa jej spýtal, či chce zobrať aj tú mačku, čo si pred dvoma rokmi adoptovali. 

Aleš to mal ťažšie. Lebo rozvod. Jeho žena plakala, kričala, robila scény. Potom sa zatvorila v izbe a odmietla s ním hovoriť. Skúšala to všelijako, len aby si svojho muža udržala.
„Je to prechodné. Ty sa len hľadáš. Prejde to, Aleš. Počkaj ešte. Máme predsa život! Sme manželia,“ kričala za dverami.
Ale nečakal. Konal. A popri tom sa jej snažil vysvetliť, že bude pre oboch lepšie, keď pôjdu od seba, lebo ani jeden z nich nie je šťastný.

Marína a Aleš sa museli na čas odmlčať. Nevideli sa. Posielali si len správy.
„Myslíš, že robíme dobre?“
„Neviem, ale to, čo robíme je úprimné.“
„Ja ťa chcem. Túžim po tebe. Aj keď to bolí. Aj keď je to ťažké. Aj keď to, čo sa teraz deje je nepríjemné. Stále ťa chcem.“

Znovu sa stretli až po dvoch mesiacoch. Na tom istom mieste ako vtedy prvýkrát po dvanástich rokoch. Festival. To isté pódium, len iná kapela.
Keď ho zbadala, ako sa opiera o ten istý stan s prossecom v ruke, rozbúchalo sa jej srdce tak prudko, že si chvíľu myslela, že jej vyskočí z hrude.
Pomaly sa k nemu rozbehla a on ju tými veľkými pažami objal skôr, než stihla povedať jediné slovo.
„Tak sme tu znova,“ povedal.
„Ale tentoraz inak.“
„Už žiadne klamstvá. Ani tajomstvá,“ usmial sa.
„Len ty a ja.“

V ten večer to nebolo o sexe. Bolo to o všetkom medzi tým.
Sedeli v tráve, opretí o seba. Smiali sa, mlčali, tancovali. Boli ako pubertiaci, pre ktorých je svet gombička. Nepovedali si to, ale bola to pre oboch obrovská úľava. 

Neskôr, keď ležali spolu pod tenkou prikrývkou na matraci v Alešovej dodávke, Marína sa k nemu otočila chrbtom a Aleš jej jemne prešiel prstami po chrbte.
„Vieš, čo je najťažšie?“ spýtal sa.
„Povedz.“
„Zvykol som si, že si len sen. Že keď sa zobudím, nebudeš tam. Ale teraz si tu. A ja sa bojím, že sa raz prebudím a všetko to znova zmizne.“
„Už nie. Som tu s tebou. Bez výčitiek, bez plánov. Bez tajomstva. Už sa nemusíš báť.“

Ráno prišli kamaráti. Jedna z Maríniných kamarátok začala klopať na plechové dvere dodávky:
„Hej, zamilované hrdličky, dvíhať kotvy! Ideme na palacinky a espresso!“
„A máš aspoň štamprlík domácej na dobré trávenie?“ ozval sa niekto zozadu.
Aleš sa rozosmial a vystrčil ruku spod prikrývky:
„Aspoň mi hoďte trenky, kým sa vytrepem von.“
Marína vybuchla do smiechu. Takto nejako si predstavovala šťastie. Úplne nedokonalé. Ale jej.

Domov tentoraz už cestovali spolu. V aute bolo ticho, hrala len dobrá hudba. Žiadne napätie. Žiadne výčitky. Bolo to ticho plné pokoja. Držali sa za ruky. Pozerali z okna. A smiali sa. Keď sa Aleš pokúsil spievať so speváčkou z rádia, Marína mu hovorila, že falošnejšie spieva už len jej bývalý. Bolo to krásne. Takto nejako si to vždy predstavovala. 

Bol to ich nový začiatok. 

Marína sa dočasne nasťahovala k Alešovi – do dvojizbového bytu s knihami až po strop a starou, pískajúcou práčkou, ktorú pomenoval „Františka“. Prenajal si byt narýchlo potom, čo odišiel od exmanželky a kým si vyrieši nové bývanie. Prvé týždne s Marínou spávali na rozťahovacej pohovke, pretože posteľ, ktorú objednal ešte nedorazila. Mali pocit, že sa vrátili do študenstkých čias. Našťastie to bolo iba prechodné riešenie. 

„Ak to tu prežijeme, prežijeme už všetko,“ povedala mu raz večer, keď spolu ležali na gauči vobývačke a pozerali seriál na Netflixe. 
„To je to najromantickejšie, čo si mi dnes povedala,“ zamumlal ospalo.

Do roka už ale bývali vo svojom. Kúpili si bungalov kúsok za Bratislavou s krásnou záhradkou, v ktorej sa Marína doslova našla. A zariaďovali. Marína chcela všade farebné vankúše a kvetináče nielen vonku, ale aj na parapetoch, Aleš chcel hlavne kávovar, ktorý vedel pripraviť kvalitné espresso, na to si potrpel. Hádali sa o pohovke a o kuchynskom stole. Zmierovali sa pri víne. A učili sa spolu žiť.

Nebolo to vždy ľahké.

„Aleš, ja nemôžem žiť s niekým, kto obkladá stoličky v kuchyni vecami, ktoré si práve zo seba vyzlečie,“ zvolala raz.
„A ja nemôžem žiť s niekým, kto ukladá knihy podľa farby obálky, Marína! To je barbarstvo!“
A potom sa smiali.

Prvé týždne boli plné vášne. Neprešla noc, aby sa ho nedotkla. Neprešiel deň, aby on nezablúdil rukou pod jej sveter.
Ale časom prišla aj dôvera a istota. Vymenili tajné večery v hoteloch za spoločné víkendové výlety a nedeľné varenie či ničnerobenie.
Sex? Stále bol. Možno menej divoký, ale zato hlboký. A stále vášnivý.
A keď ju v jednu sobotu ráno Aleš zobudil bozkom na rameno šepkajúc „milujem ťa“, vedela, že toto je láska.

A tak plynul čas. Týždne. Mesiace. 

Potom začala Marína zvracať. Zvracala ráno. Potom na obed. A raz aj počas cesty autom, čo sa im obom už začalo zdať trochu čudné. 

„Zle upečené mäso, určite,“ povedala.
„To bolo tofu,“ pripomenul jej Aleš.

Test si urobila potajomky. Nechcela si nič nahovárať. Už mala 36. A predošlé roky ju naučili, že plánovanie rodiny je niekedy ako bingo – veľa nádeje, málo výsledkov.

Ale tie dve čiarky tam boli. Jasné. Výrazné. Takmer výsmešné.

Dlho na tú podlhovastú vec z plastu len hľadela. Potom si sadla na zem, chrbtom sa oprela o skrinku v kúpeľni a začala sa smiať. A potom plakať. A potom sa smiala a plakala naraz.

„Marína?“
Stál vo dverách kúpeľne. V ruke držal misku s ovsenou kašou.
Zdvihla zrak a pozrela sa mu priamo do očí.  

„Aleš… vyzerá to tak, že budeme traja,“ zašepkala nesmelo a začala mávať tehotenským testom.

Mlčal. Dlhšie, než čakala. Ale keď sa konečne pohol, položil misku na umývadlo a kľakol si pred ňu. Najprv jej opätoval pohľad a hneď nato si oprel čelo o jej čelo.
„Počul som, že budeš výborná mama.“
„Od koho?“
„Hovorí mi to moje srdce. Môže sa ti to zdať nedôveryhodné, ale mám skúsenosť s tým, že zvyčajne má pravdu.“
Smiala sa cez slzy. V tej chvíli si boli obaja istí. Sami sebou aj tým, že ich čaká nový život. A budú v ňom spolu. Dobrovoľne a vedome. Druhé šance bývajú fajn a netreba sa im brániť. To už obaja vedeli.