Z kufra auta som vytiahla poslednú tašku, zavesila si ju na plece a načiahla sa, aby som zavrela kufor. Dvere hlučne cvakli.
„Dúfam, že nezobudím Giuliu,“ preblesklo mi hlavou.
Do domčeka v toskánskych viniciach som tentoraz dorazila v noci. Už som sa nevedela dočkať postele. Bola som po vyše deväťhodinovej ceste totálne unavená. Do auta som sadla hneď po práci, čakalo ma desať dní voľna a ja som nechcela strácať ani minútu.
Doma by ma aj tak nič zaujímavejšie nečakalo. Navyše, odkedy som prvýkrát navštívila moje vysnívané Toskánsko, už ma nelákalo nič iné. Cestovala som tam vždy, keď mi v kalendári svietilo za sebou viac voľných dní. Bol tam môj svet.
Matúša som nevidela takmer tri roky. Rozviedli sme sa pár mesiacov potom, čo som nedorazila na oslavu nášho výročia. Počula som, že si krátko potom nasťahoval domov svoju mladú asistentku. Tú, ktorú predtým tak obdivoval pre jej ambície a schopnosť „myslieť slobodne a dopredu“.
Mňa už nebolo treba obdivovať.
V spálni som si rozbalila kufor len z polovice – vedela som, že ráno si aj tak všetko poprehadzujem a teraz v noci mi stačilo vybrať len to najnutnejšie. Zubnú kefku, veci na odličovanie a zápisník. Mala som ho poruke vždy a za každých okolností. Písala som si tam všetko zaujímavé, čo ma napadlo a na čo som nechcela zabudnúť. Raz sa mi to zíde…
Zapla som ventilátor, zhodila som zo seba pohodlné ľanové nohavice, v kúpeľni si napustila pohár s vodou a sadla si na posteľ. Bolo tu ticho. Až také, že vám chvíľu trvá, kým si na to po príchode z veľkomesta zvyknete. Pretože vy ani neviete o tom, že vlastne skutočné ticho nepoznáte. Zažila som ho iba na pár miestach a jedno z nich je tu. Volám ho „toskánske ticho“. Iba cikády, šuchot stromov a z času na čas vzdialený zvon z kostolíka. Presne toto som potrebovala. A nechcem sa toho vzdať.
Keď som ráno otvorila okenice, krajina bola ešte chladná. Z domu na kopci, do ktorého sa už tretí rok vraciam, bol výhľad takmer na celú toskánsku krajinu. Vždy, keď sa na ňu pozerám takto z okna, má v sebe zvláštnu príťažlivosť, po ktorej moje srdce piští. Dedinka Collodi mi učarovala. Nie preto, že v nej prežil detstvo slávny Carlo Lorenzini, ktorý stvoril postavu Pinocchia, ani nie pre nádherné záhrady a preslávenú Villu Garzoni. Ale pre jej jedinečný pokoj.
Z okna „mojej“ izby som sa dívala často. Najmä po príchode zo Slovenska. Ranné slnko sa kĺzalo po viniciach ako med. Zhlboka som sa nadýchla a zacítila suchú zem a vôňu levandule, ktorú Giulia sušila v košíkoch pod oknom.
Presne toto je ten pocit, kvôli ktorému sem chodím. Toskánsko ma neliečilo – ono mi jednoducho dovolilo rozkvitnúť a žiť.
Bola som opäť tu. V mieste, kde sa mi dýchalo ľahšie, hoci som sem nikdy nepatrila. Alebo možno to bolo práve preto.
Giulia už stála v kuchyni. V jednej ruke utierala pohár, v druhej držala mobil. Niečo rýchlo diktovala do telefónu v miestnom dialekte, ktorý som za tie tri roky stále poriadne nepochytila. Ale vedela som, že mi rozumie. A ja som sa naučila viac než len objednať si kávu.
– Ciao, bella! Si tornata! (Čau, kráska! Si späť!) – vykríkla.
– Sempre torno. (Vždy sa vrátim.) – usmiala som sa.
– Si pronta? (Si pripravená?) – opýtala sa ma typickým hlbokým hlasom.
Zasmiala som sa. Ani som nevedela, či sa ma pýta, či som pripravená ísť, pracovať, alebo žiť. Možno všetko.
S Giuliou sme sa zoznámili už pred tromi rokmi, keď som prvýkrát vyrazila do Toskánska sama. Bola som krátko po rozchode s Matúšom a plnila som si môj zoznam nesplnených prianí. Cesta do tejto krajiny bola medzi prvými a dnes už viem, že sa mi stala osudovou.
Vtedy som sa ubytovala vo Florencii a podnikala som jednodňové výlety po okolí. Jedného dňa som ale neplánovane zašla trošku ďalej. Minula som odbočku a ocitla som sa tu, v dedinke Collodi. Kráčala som úzkymi uličkami a Giulia práve vyšla z dverí s debničkou prázdnych vínových fliaš. Pozdravili sme sa a dali sa do reči. Ja som sa jej pýtala, kde vlastne som, hovorila som jej, akou náhodou som sa sem dostala a ona sa ma opýtala odkiaľ pochádzam. Keď som povedala, že zo Slovenska, videla som, ako sa jej rozžiarili oči. Vraj tam párkrát bola, má tam kamarátku. Po chvíli sme už sedeli na múriku za jej domom. Preklábosili sme hodiny. Neskôr mi ponúkla večeru, dobré červené víno, ktoré fľaškovali minulý rok a potom aj nocľah, keďže som po víne už nemohla šoférovať. Odvtedy sa tam vraciam. Pravidelne a čo najčastejšie, ako sa len dá. Na tomto mieste, v toskánskych viniciach, v rodisku Pinocchia, cítim pokoj. A Giulia to vie.
Vždy, keď mám prísť, už plánuje, čo budeme robiť. Pomáham jej vo vinici, keď potrebuje, pripravujeme jedlo pre hostí, zbierame úrodu, podľa toho, čo práve treba. Robím to preto, že chcem. Je to taký obyčajný život na krásnom mieste, ktoré ešte nestratilo svoju pôvodnú atmosféru.
Za tie roky som sa naučila viazať vinič, spoznať, kedy je čas na zber, aj to, že láska sa nemeria veľkosťou krabičky s prsteňom.
Dopoludnie po mojom príchode sme strávili vo vinohrade. Čistili sme vinič a v drevených vedrách sme odnášali to, čo tam už nepatrilo. Telo to cítilo. Ale bola to únava, po ktorej som cítila spokojnosť a na tvári mala vrytý rukopis slnečných lúčov.
Pracovali sme mlčky. Občas len pohľad, kývnutie. Nič viac. Je to pre mňa dokonalý čas byť sama so sebou, so svojimi myšlienkami. Vtedy ku mne opäť prichádzajú nápady a ja milujem tie chvíle.
Keď som sa prišla k Giulii ubytovať prvýkrát na dlhšie, nevedela som, čo ma čaká. Ona ma však rýchlo zasvätila. Odvtedy cítim ten toskánsky rytmus naplno, koluje mi v žilách. Poznám tunajší skutočný život, nie len ten, ktorý zažiješ na týždňovej dovolenke. Ten nemá s tým skutočným nič spoločné.
– Vera vita Toscana! (Pravý toskánsky život!) – povedala som si v duchu.
Toto sa mi páči.
Poobede sme sedeli v tieni a jedli paradajky s chlebom, akoby to bol luxusný obed. Ale bol. Tu áno.
Giulia mi naliala pohár červeného. – Ostaneš niekedy dlhšie než 10 dní?
Zamyslela som sa. Tá otázka prišla zakaždým.
– Neviem. Možno. Ak to pôjde v práci.
– Vždy hovoríš to isté. A vždy odídeš presne v ten deň, keď sa začneš usmievať už skoro ráno.
Zasmiala som sa. Mala pravdu.
Večer som si sadla na schodík pred domom. V ruke som držala mobil a snažila sa zachytiť ten čarovný západ slnka. Chcela som ho poslať našim. Naživo bol ale vždy oveľa krajší ako fotka v mobile.
V tej chvíli mi prišla správa.
Od Matúša.
– Alica, stále mám tvoje knihy. A tvoju starú kávovú kanvičku. Nezastavila by si sa niekedy? Len tak.
Bola som zaskočená. Tri roky. A teraz toto?
Chcela som mu odpísať:
– Nie. Nevraciam sa späť. Ani pre kávu, ani pre spomienky.
Ale neurobila som to.
Stlačila som bočné tlačidlo na mobile a obrazovka zhasla. Odpila som si z vína a len tak pozerala do diaľky. Ten pohľad na vinice ma upokojoval. Kým som dopila pohár, zotmelo sa. Na oblohe bolo toľko hviezd, že by sa medzi nich vošli všetky moje stratené sny. A možno aj pár nových. Začínala som byť emotívna. To bude tým vínom.
Na druhý deň ráno som sa zobudila skôr než slnko. Sadla som si na lavicu pred domom so šálkou silného espressa a počúvala, ako sa deň prebúdza. O nohy sa mi obtierala Giulina mačka, cez plecia som mala prehodenú ľahkú prikrývku a len som tak ticho sedela. Bez nutkania niečo plánovať, dokazovať, niekam unikať.
Za tie tri roky som sa veľa naučila.
Už som nebola ženou, ktorá večer rozmýšľa, čo všetko mohla povedať, či urobiť inak, aby si ju niekto viac vážil. Už som sa nevyčerpávala hľadaním dôvodov, prečo mi niekto nevenoval lásku a pozornosť, ktorú som si zaslúžila.
Došlo mi, že dokážem byť určitý čas aj sama. Že život sa dá prežiť aj inak a možno v niektorých momentoch aj krajšie. Bez výčitiek. Bez pátosu. Bez potreby ospravedlňovať sa za každý krok, ktorý chcem urobiť a niekomu by sa nepáčil. Už viem, že nemusí byť vždy vedľa mňa nejaký muž, len aby som nebola sama. Mohlo mi to dôjsť aj skôr, ale lepšie ako nikdy.
Poobede sme s Giuliou pripravovali jedlo pre večerné stretnutie. Mala prísť jej sestra s dcérou, dvaja priatelia z dediny a ešte Angelo – starý vinár, ktorý vždy rozprával príbehy, čo zneli ako básne a jeho vnuk Antonio, ktorý sa teraz od neho učí, lebo chce byť dobrým vinárom ako jeho dedo.
Zamiesila som cesto, pokrájala paradajky a bylinky, ktoré Giulia nazbierala ráno v záhrade a rozohriala som pec. Veľa ma v kuchyni naučila, už si začínam namýšľať, že na typické talianske jedlá začínam byť špecialistka. Aspoň doma na Slovensku.
V jeden moment sa Giulia na mňa pozrela a povedala:
– Vieš, keď si sem prvýkrát prišla, bola si taká… stratená. Ale teraz máš v očiach svetlo.
Usmiala som sa. – Myslím, že som ho tu našla. V zemi, v rukách, v tejto vôni…
– Bolo vždy v tebe, len si ho potrebovala dostať na povrch, – dodala.
Večer sme všetci sedeli pod pergolou omotanou viničom, vychutnávali si talianske dobroty a rozprávali sa. Čas plynul pomaly, nikto sa nikam neponáhľal. Nikto nemal potrebu niekoho ohúriť a veľa sme sa smiali.
A ja som si uvedomila, že toto je presne to miesto, kde som sa naučila žiť.
V noci som si opäť sadla na schodík. Telefón zostal v izbe na stole. Tentoraz som ho neotvárala. Nemala som potrebu pozerať, čo robí svet. Ten môj bol tu. Bol malý, pokojný a úplne mi postačoval. Toto miesto mi voňalo.
Možno raz budem žiť v tomto dome. Možno nie.
Možno sa naplno vrátim k životu vo veľkomeste. Neviem, kde ma osud zaveje. Ale nevrátim sa k tomu, aká som bola kedysi. To už nie. Páči sa mi tá nová verzia seba.
V tú noc som si do zápisníka napísala:
Dnes už viem, že človeku niekedy netreba nič viac než ticho, priateľstvo a čas na to, aby pochopil, že život nemusí byť dokonalý, aby bol krásny.
Autorka z malej izby / Petra Bach
Písanie ma sprevádza celý život – dlhé roky som pracovala ako novinárka a urobila množstvo rozhovorov so známymi osobnosťami. V písaní príbehov o vzťahoch v bežnom živote nachádzam naplnenie. Tu slová, ktoré sa v novinách a časopisoch stratili medzi faktami, dostávajú váhu, rytmus a úplne inak dýchajú.
Tvorím pod "jemným" pseudonymom. Neskrývam sa, iba sa mi to meno páči a je to skrátená verzia toho môjho.
Na Instagrame ma nájdete pod účtom @autorka_z_malej_izby. A keď chcete vedieť, keď napíšem niečo nové, prihláste sa do newslettera, vždy vám o tom dám vedieť.
A ešte jedna vec. Všetky postavy a charaktery sú v mojich príbehoch vymyslené. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, situáciami alebo realitou je čisto náhodná.