Zavolala jej. Aby zistila pravdu…

Zastala pri vchode do bytovky a očami prebehla zvončeky. Našla na nich meno, vstúpila dnu a kráčala k výťahu. Ešte stále môže odísť. Má čas. Do toho, čo ju už o pár minút čaká, sa jej veľmi nechcelo. Aj keď to svojim telefonátom vyprovokovala sama. Zastala a zahnala svoje myšlienky. „Nebuď padavka,“ povedala si v duchu a vyviezla sa na piate poschodie. 

Položila prst na zvonček pri dverách a nesmelo ho stlačila. Otvorila jej Ema, jej o tri roky staršia sestra. „Poď ďalej,“ povedala nesmelo. Laura vstúpila do úzkej chodby bytu a telom pritlačila dvere. Ticho klapli. Vyzula si svoje nové fiorandželky a prešla do kuchyne. 

Ema si sestru nenápadne premerala. Laura si to všimla. O toto jej išlo. Upútať. Nechcela, aby jej luxusné oblečenie, šperky a už vôbec nie kabelka, ktorá stála polovicu Eminej výplaty, zostali nepovšimnuté. Zatiaľ jej to vždy vyšlo. „Mimochodom, v kabelke mám parfum, ktorého tvárou je Beyoncé, sestrička,“ pomyslela si v duchu Laura a pozerala na sestru. Nahlas túto myšlienku nevyslovila. V tvári sa jej akurát na zlomok sekundy zjavil úškľabok. Ema si mohla len domyslieť, prečo.

„Čo dnes nalievaš?“ vyšlo po chvíli z Lauriných úst. „Dáš si čaj? Alebo kávu?,“ dala jej Ema na výber. „Môže byť káva. Ale rýchlo, nemám veľa času.“ 

Laura sa začala špacírovať po byte, nakukla do každej miestnosti a drzo prehodila: „Nič sa tu nezmenilo.“ Ema sa tvárila, že to nepočuje. Trochu jej sestrina poznámka zdvihla tlak. Stačil jej štýl, akým to povedala. Povrchne ako vždy. Celý život sa snažila zvyknúť si na to, no nedarilo sa jej to. „Dobrá poznámka po pol roku, čo si tu nebola. A to naposledy si tu bola len preto, že si niečo potrebovala,“ zaznel hlas v Eminej hlave. 

Ema položila na stôl dva hrnčeky. Kúpila si ich pred dvoma rokmi na Pezinskom vinobraní. Ručná výroba. Mala ich rada a vždy ich vyťahovala zo skrinky, keď jej prišla návšteva. Keď kávovar prestal robiť rámus, Laura si sadla za stôl a niečo ťukala do telefónu. „Počkaj, toto musím vybaviť,“ povedala sestre a v sekunde bola mysľou preč. 

Ema si sadla k stolu a čakala, kým Laura dopíše esemesku. Čas si krátila pozeraním z okna. Vonku začínalo pršať a z ulíc pomaly mizol život. Emu prepadol zvláštny pocit, že sa niečo zmení. Že sa niečo stane. Nie tragické. Len nečakané. 

A stalo sa.

„Mame je zle,“ zdvihla Laura zrak od telefónu, keď odoslala správu. Vyslovila to, akoby oznamovala kolegyni, čo treba urobiť v práci. Úsporne, bez citov, bez zbytočných slov. Ona taká bola. Vždy všetko vedela pomenovať bez toho, aby sa jej čo i len na sekundu zachvela brada.

Prikývla som. „Viem. Volala som s ňou predvčerom. Bolo to cítiť na hlase.“

„Nezvláda to. Potrebuje nás obe.“

Obe. To slovo zaznelo zvláštne. My dve. Dve sestry. Dva svety, ktoré si kedysi delili izbu, ale nikdy nie skutočný život.

Laura si posunula stoličku a naklonila sa k staršej sestre. Emou hrklo. „Čo ide povedať? Zasa mi potrebuje prehovoriť do duše? Zase mi ide povedať, že som čudná, divná, nenormálna?,“ ozýval sa hlas v Eminej hlave. „Toto sme tu už mali…A nie je to tak dávno.“ 

Ema v zlomku sekundy zatvorila oči. V hlave jej začali znieť jemné tóny, rezonujúce struny gitary, tichá pomalá melódia. V Eminom hlave začala hrať hudba. Púšťala si ju tam vždy, keď sa ocitla v situácii, z ktorou si nevedela poradiť. A keď išlo o rodinné dusno, hrávala jej tam na plné obrátky. 

Nie… To, čo nasledovalo potom, Ema od Laury nečakala. 

„Vieš, Ema, keď sme boli deti, ty si bola tá chorľavá. S komplikáciami, s diagnózami, s tichými rozhovormi za dverami rodičovskej spálne, kde pre mňa nebolo miesto. Ja som bola zdravá. Silná. A sama,“ vychrlila zo seba Laura a jedných dychom pokračovala: „Pamätám si ten večer — sedela som v kuchyni, kolená stočené pod bradou, a mama mi len cez plece povedala: „Laura, vydrž, ideme s Emkou na pohotovosť, ty si zatiaľ pusti rozprávku. Zavaruje ťa suseda.“ Ema, mala som päť. A odvtedy som si púšťala rozprávky vždy sama. Sedela pri mne suseda, ktorú som vôbec nezaujímala. Prepáč, toto som ti už musela povedať. Ťaží ma to celý život a toto sú moje spomienky na detstvo. Neviem sa toho zbaviť.“ 

Eme sa rozšírili zreničky a cítila, ako jej rastie hrča v krku. Nedokázala nič povedať. Akoby práve dostala ranu kameňom priamo do hlavy. „Laura, ale boli sme deti. Ty si myslíš, že za toto môžem? Ja som si to nevybrala!“

„Viem, Ema. Ja viem, že si to mala ťažké, že naši ťa ofukovali, lebo sa o teba báli. A dnes už viem aj to, že si za to nemohla. Ale vtedy som si to myslela, bola som decko. A toto bolo moje detstvo – bolo o tebe. Ty si bola stredobodom tej pozornosti a mňa si nikto ani nevšimol!“

Ema zostala ako obarená.

„Panebože, čo sa to práve deje? Moja mladšia sestra mi práve vyčíta chorobu? Pretože kvôli tomu mala málo pozornosti? Ja neverím vlastným ušiam. To toto ju celý život ťaží? Preto je odmeraná? Preto je chladná? Preto sa nerozprávame? Za toto mňa aj našich obviňuje?“ v Eminých myšlienkach bol zrazu chaos. Snažila sa sestru pochopiť. 

Ticho. Hnusné, plazivé. Také, z ktorého ti začne biť srdce a začneš sa báť.

Sestry sedeli v kuchyni. Na parapetnú dosku klopkal dážď. Tá chvíľa trvala večnosť. 

Ema pozerala pred seba. Zdalo sa, že je myšlienkami na míle vzdialená. Sedelo tam len jej fyzické telo. 

To nepríjemné ticho prerušila Laura. Videla, že sestru jej slová vyviedli z miery. Celú situáciu sa snažila odľahčiť a rýchlo zmenila tému. 

„Ema už kašli na to, iba som ti to potrebovala povedať, lebo ma to ťaží a teraz chodím k jednej terapeutke a vraciame sa do detstva. Hovorila mi, že sa z toho dostanem iba tak, že to poviem nahlas a vyriešim si to. Tak som to urobila. A ty sa máš ako?“ Táto otázka Emu totálne zaskočila. Nebola na ňu pripravená. Najmä potom, čo sa práve dozvedela, že jej sestra s ňou vlastne nemá dobrý vzťah, lebo ju od detstva viní za to, že mala viac pozornosti, lebo bola chorá…

Rýchlo sa ale otriasla a prehodila: „Pracujem. Snažím sa… byť v pohode.“ Ema ešte stále nechápala, čo sa to vlastne pred chvíľou stalo. Ale pomaly jej dochádzalo, že sestra jej celé tie roky nedokáže odpustiť pozornosť rodičov. A že to ako dieťa zrejme celé zle pochopila.

„Ty si vždy bola taká… pokojná,“ utrúsila Laura.

Ema zaváhala. Ďalší šok. „Bola všetko možné, len nie „vždy pokojná“. Toto tiež radšej nevyslovila nahlas.

Vedela, že si o nej Laura niečo myslí. Vždy si myslela. A väčšinou si myslela o nej niečo, čo nebola pravda. 

„A ty stále pendluješ?“ spýtala sa Ema mladšej sestry jemne ironicky. Len aby reč nestála.

Laura sa zasmiala. „No… už menej. Pár vecí som vo svojom živote zmenila. Aj ja som trochu dospela.“

Opäť nastalo ticho. Tentoraz to bolo ešte nepríjemnejšie. Obe cítili, že pod povrchom je niečo, čo si nikdy nepovedali. A práve prišla chvíľa si to povedať.

Ema vstala, urobila krok a vzápätí sa otočila na Lauru. Dáš si prosecco? Chcela tú chvíľu predĺžiť. Nemôže to predsa takto skončiť. Laura si k nej prišla liečiť svoje traumy z detstva a hádže ich na ňu. To treba využiť a možno sa medzi nimi začnp topiť ľady. 

„Dám si, možno to pôjde ľahšie.“

Zvuk štupľa fľaše obe nachvíľu vytrhol z myšlienok. A keď vyletel a odrazil sa od stropu a trafil Lauru do hlavy, obe sa rozosmiali. „Asi ti to treba vytĺcť z hlavy, toto je jasné znamenia,“ snažila sa Ema vtipkovať. Naliala bublinky do pohárov a jeden z nich podala sestre.

„Prečo si ma vyradila zo svojho života?“ spýtala sa Ema potichu.

Laura sa nadýchla. Zrazu vyzerala mladšie. Zraniteľnejšie.

„Lebo som mala pocit, že v tvojej blízkosti som bola vždy len tá druhá,“ povedala.

Ema zmrzla. Napila sa z pohára a čakala ďalšiu nálož. Nenechala na seba dlho čakať. 

„Vždy to bolo o tebe. O tvojich zdravotných problémoch. O tom, ako ťa musíme chrániť. Lebo to nemôžeš. Tamto nemôžeš. Bola som na druhej koľaji. Stále som si hľadala svoje miesto. A našla som si ho. Inde, než doma.“

Jej slová bodali ako nôž. „Ja som o tom nevedela…“

„Nikdy som ti to nepovedala. Viem, že to nebola tvoja vina. Nebola to nikoho vina. Bola som dieťa a nechápala som to. Ten pocit, ktorý som vtedy mala, vo mne zostal. Neviem, prečo to tak je. Vždy, keď mama spomenie, že ťa obdivuje, niečo vo mne pukne. Vráti sa to dievčatko, čo pozerá rozprávku a pije kakao osamote. A teraz ma pitve tá moja terapeutka a všetko sa mi to vracia.“

Sedeli mlčky. Ema kreslila na pohár krúžky. Laura usrkávala z bubliniek.  

„Vieš,“ povedala Ema nakoniec, „ja som ti závidela to zdravie, silu, bezstarostnosť. Vždy si bola krásna, sebavedomá. Išla si si za svojím. Ja som sa musela vždy prispôsobovať mojej chorobe. Srdce mi po niečom pišťalo, niečo iné som musela urobiť. Bolo to komplikované, ale naučila som sa s tým žiť. Aby nebolo vidieť, že ma to trápi a obmedzuje. A mama s otcom? Mama sa bála. Otec tiež. Každý si to prežíval po svojom. Robili sme, čo sa dalo… Všetci.“ 

Pomaly prikývla. Možno to bol súhlas. Možno len tiché prijatie, že niečo sa práve stalo. Že sa niečo zmenilo.

 „Je čas pochopiť…“

„A možno si aj odpustiť,“ dodala Ema.

Usmiala sa. Prvý raz úprimne. A s ľahkosťou v tvári.

„Mimochodom,“ povedala Laura a postavila sa, „ešteže si naliala to prosecco.“

Zasmiali sa takmer naraz. 

Obe mali pocit, že táto chvíľa veľa zmenila. Stačilo jedno zavolanie. Aby obe zistili pravdu… Niekedy aj malé gesto môže byť veľký začiatok. 

Lebo súrodenec – to nie je niekto, koho si vyberieš. Je ti z nejakého dôvodu „medzi nebom a zemou“ pridelený. A buď ho prijmeš, alebo stratíš.

Možno je čas začať sa konečne spoznávať. Kým je ešte čas…