Keď definitívny koniec priateľstva je jediné riešenie…

Bol typický letný deň. Vo vzduchu boli cítiť rozkvitnuté lipy a zo sálajúceho chodníka unikal pach asfaltu, ktorý sa lepil na podrážky. 

Rita pomaly kráčala starou uličkou neďaleko rozhlasu. V ruke niesla kávu so sójovým mliekom, ktorú si vždy a zásadne kupovala na rohu u starého Imricha. V druhej ruke jej vibroval telefón. Opäť Tamara.

„Zlatinooo! Musíme sa konečne vidieť. Po premiére mám voľnejší týždeň. Pôjdeme na obed, čo ty na to? Ale už na sto percent,“ písalo sa v správe.

Rita si vzdychla. Táto správa bola už piatou v poradí, v ktorej sa Tamara chcela konečne stretnúť – po premiére, po nahrávkach, po dabingu, po víkende s dcérou, po tom, čo si oddýchne… lenže ten čas si za posledné mesiace ani raz nenašla. Vybavila to vždy správou alebo telefonátom. A volala najmä vtedy, keď sa presúvala z miesta na miesto. Rita prestala dúfať, že si ten čas niekedy naozaj nájde.

Vošla do rozhlasu, sadla si do svojej útulnej kancelárie s výhľadom na park s fontánou a otvorila si svoje poznámky k rozhovoru, ktorý ju čakal už o pol hodiny. Bola to rozhľadená, schopná žena, ktorá vždy vedela, čo robí. Jej hlas znel rádiom pokojne, sebavedomo, dôverne. Ľudia jej prácu milovali. Bola z nej cítiť človečina. Ale dnes – dnes ju v hlave rušil Tamarin hlas. Ten, ktorý sa v jej živote ozýval roky, niekedy s láskou, niekedy s falošnou nehou. Ale dnes bol silnejší a zvučnejší.

Tamara bola presný opak Rity. Excentrická, impulzívna, charizmatická. Herečka, ktorá potrebovala vždy a všade žiariť. A nepotrebovala na to svetlo reflektorov. Tie jej stačili na javisku. Tam vonku to zvládala aj bez nich. Keď sa pred desiatimi rokmi stretli na mediálnych raňajkách, okamžite medzi nimi preskočila iskra. Rita obdivovala Tamarinu ľahkosť bytia a bezprostrednosť, Tamara zasa Ritine ukotvenie a stabilitu. Bolo to priateľstvo na prvý pohľad. Ten prvý rok spolu prežili celé leto. Dni plné vízií, večery plné smiechu. Tamara rozprávala o divadle a o tom, ako ju láka investovanie, lebo chce zarobiť balík peňazí. Rita hovorila zase o tom, ako ju rozhlas naučil počúvať – aj medzi riadkami.

Spočiatku boli nerozlučné. Mali kopec nápadov a tie hneď premietali do reality. Dokonca spolu začali nahrávať podcast. Najskôr len tak zo zábavy, ale behom chvíle sa z neho slal obrovský hit. A bolo to nečakané. Ale príjemné. Tamara bola tvárou a hlasom, ktorý ľudia poznali. Rita písala scenáre, pripravovala otázky a starala sa o techniku. Boli ako dokonalá skladačka, preto im to spolu fungovalo. Trávili hodiny v nahrávacom štúdiu, hádali sa o slovoslede, o tom, čo sa ako správne vyslovuje a smiali sa, keď sa niektorá z nich zakoktala. Bola to zábava, ktorá im prinášala aj celkom slušný zisk. A delili si ho fifty-fifty.

Raz večer, keď sedeli na terase a popíjali víno, Tamara prehodila: „Čo by si povedala na to, že by sme začali robiť aj živé nahrávky? Vieš, naživo pred publikom. Prenajali by sme si priestor, vždy pozvali dobrého hosťa, zaspievala by som aj pár pesničiek a predávali by sme na našu šou vstupenky. Ty by si bola v zákulisí, ja by som žiarila na javisku. Celkom dobrý biznis plán, no nie?“

„Aha, takže to bude ako vždy – ja robím a ty žiariš?“ podpichla Tamaru Rita.

„Presne tak! Každá máme svoje miesto,“ zaspievala Tamara vysokým veselým tónom a štrngla si s Ritou. V ten večer sa na tom dobre zabávali a niekoľkokrát si na tento nápad pripíjali.  

Vtedy to bolo ešte vtipné. Vtedy sa ešte na tom smiali. Ani jedna v tej chvíli netušila, že k tomu nikdy nepríde a že to zostane iba pri slovách a nenaplnených snoch. Ako všetko, čo si spolu naplánovali a čo spolu vymysleli.

Postupne sa rytmus ich priateľstva menil. Tamara čoraz častejšie rušila stretnutia aj nahrávania. Rita najprv čakala, potom volala, písala a nakoniec to ticho len vnímala. V istom bode pochopila, že Tamara sa pomaly vykráda z ich spoločného príbehu. A potom ich úspešný podcast skončil. Ani jedna to najskôr nekomentovala. Nebavili sa o tom. Tamara to chvíľu naťahovala s tým, že: „Neboj Rita, budúci týždeň natočíme viac epizód, nech máme niečo v zálohe a budeme to postupne púšťať von.“ K tomu ale už nikdy nedošlo. A keď si to Rita uvedomila, mala potrebu to vyjasniť aj ich divákom a poslucháčom. Preto napísala jeden dlhý neutrálny status na Facebook aj na Instagram, niečo v zmysle, že všetko dobré raz skončí. Nikoho z toho konca neobviňovala. Iba sa poďakovala ľuďom za priazeň. Taká Rita bola. Tamara sa dlho tvárila, že sa jej to netýka. 

Rita si len v duchu hovorila: „Aspoň to mohla povedať. Stačila len jedna veta.“ Nič… Nič iné vlastne od Tamary ani nečakala. 

Raz si Rita otvorila staré poznámky k epizóde o hraniciach vo vzťahoch. Na okraji stránky našla Tamarin rukopis: „Niekedy musíš prestať chcieť niekoho zachrániť.“ Zrazu jej prišlo zle. Koľkokrát bola tou, čo držala laná, keď Tamara lietala? Koľkokrát ju kryla, zrušila termíny, vybavila za ňu štúdio, hosťa, len aby projekt išiel ďalej?

Na jednom školení, kde boli spolu, sa ich raz pýtali, čo je základ zdravého tímu. Rita odpovedala: „Vzájomná zodpovednosť.“ Tamara: „Zábava, bez toho to nejde.“ Vtedy sa na tom všetci smiali. Dnes si Rita uvedomovala, že medzi nimi boli rozdiely, ktoré boli vážnejšie než len iný hudobný vkus alebo to, že každá inak vnímala formu oddychu. A to ich muselo skôr či neskôr dobehnúť. 

Jedného dňa, keď Rita prechádzala okolo ich obľúbenej kaviarne, pocítila zvláštny tlak na hrudi. Sadla si k oknu, kde kedysi sedávali s Tamarou spolu. Čašník ju spoznal. „Kde máte dnes kamošku?“ opýtal sa bez postranných úmyslov. Rita sa na neho smutne pozrela a pokrútila hlavou. „Dnes nedorazí.“

V jedno horúce sobotné dopoludnie, keď sa Bratislava zdala prázdnejšia než zvyčajne, jej Tamara opäť volala. Rita zdvihla. Mala dobrú náladu, práve piekla citrónový koláč a nahrávala si krátke videá, ktoré chcela neskôr zdieľať na Instagram.  

„Ahoj Rituška! Nemáš chuť na kávu? Som pri rozhlase a mám hodinku voľna, kým pôjdem opäť do štúdia.“

Rita najskôr zaváhala. Už sa nechcela nechať nachytať. Ale akosi stále dúfala, že možno to tentoraz bude iné. Súhlasila. „Ľudia potrebujú dostávať druhé šance,“ pomyslela si.

Sadli si do malej kaviarne. „Ako sa máš Rituška?“ opýtala sa Tamara jedným dychom. Ale na odpoveď už nečakala. Zobrala si slovo ona. Rozprávala rýchlo – ako vždy. O konkurzoch, stretnutiach, mužoch, ktorí ju nezaujímali a ktorí ju zasa veľmi zaujímali, ale nejavili záujem, čo ona nechápala. Hovorila aj o investíciách, o tom, ako chce zarábať veľké „money“, ako jej niekto poradil fondy a ona sa do toho pustila. Nevedela však nič poriadne sledovať, lebo veď nemá čas.

„Vieš, ja už nemám ani chvíľu len tak pre seba,“ fňukala Tamara a usrkla si z espressa. „Ani cvičiť už nechodím. Všetko je len o termínoch, je to naháňačka, aj keď ma to baví.“

„A kto ťa do toho tlačí, Tami?“ spýtala sa Rita pokojne.

„No… nikto. Ale keď nezarobíš, nie si. Ty to máš ľahšie.“

Rita sa zasmiala. „Lebo rozhlas platí zlatom, však?“

Tamara si zahryzla do pery. „Vieš, ako to myslím. Ty máš stabilitu, partnera, istotu. Ja mám len seba. Nemám sa na koho spoľahnúť.“

„Ale mala si aj mňa,“ povedala Rita ticho. „A stratila si ma… Prestala si byť ku mne úprimná a prestala si sa so mnou rozprávať. Stačilo mi to vysvetliť.“ 

Tamara sa odmlčala a po chvíli povedala: „Myslela som, že to pochopíš aj bez slov. Že si silnejšia. Nechcela som ťa ničím zaťažovať a vyhovárať sa.“

„Ale tým, že si mlčala, si ma zranila viac. Niekedy je ticho horšie ako hádka.“

Po týchto slovách nastalo definitívne ticho. Prvýkrát za ten obed. Tamara sa dívala von z okna, vyhýbala sa Ritinmu pohľadu. Najradšej by sa v tej chvíli prepadla pod zem.

„Mrzí ma to,“ povedala po chvíli slabým hlasom.

Rita prikývla. „Aj mňa. Úprimne, Tami? Mrzí ma, že som tak dlho čakala a že som si to tak dlho od teba nechala… nechala som si od teba ubližovať… Musím to zastaviť. A robím to pre seba.“ 

V ten večer si Rita sadla na gauč, zabalila sa do deky a pustila si ich staré nahrávky. Pri tej o dôvere sa rozplakala. Nie hlasno. Len jej po tvári stekali slzy ako hrachy. Jej partner Milan si mlčky sadol vedľa nej a chytil ju za ruku.

„Zaslúžiš si pri sebe lepších ľudí,“ povedal láskyplne.

Rita prikývla. Vedela, že má pravdu. Ale aj tak to bolelo. Neskutočne. Lebo láska medzi kamarátkami – tá hlboká, dlhoročná, nevyslovená – bolí rovnako ako tá partnerská.

Na druhý deň Rita Tamare napísala správu. Bola krátka.

„Nemám ti to za zlé. Len ťa už v sebe nemám.“

Tamara odpísala až večer: „Škoda.“

Rita si správu prečítala, ale už neodpovedala. Nemusela. Všetko dôležité už povedala. Možno nie nahlas, ale vo svojom vnútri. Niekedy stačí, že sa tak sám so sebou dôverne porozprávaš a pochopíš, že už si nechceš nechať ubližovať. A vtedy už nepotrebuješ slová iných.  

Na ďalší týždeň si zobrala Rita v práci voľno a išla na výlet do Banskej Štiavnice. Sama. Vo vlaku si čítala knihu a chvíľami pozerala len tak z okna na krajinu. Pila kávu pri jazere a po prvý raz po dlhom čase cítila pokoj. Pochopila, že uzdravenie nepríde s ospravedlnením od iných – ale s odpustením sebe, že sme tých druhých nechali zájsť tak ďaleko.

Rita sa konečne po rokoch oslobodila, aj keď spočiatku – potom, čo Tamaru odstrihla zo svojho života, necítila sa práve najlepšie. Týždeň voľna jej ale urobil dobre. Veľa rozmýšľala. Nad tým, čo bolo, aj čo bude. 

No a potom v jeden večer, keď sedela na verande chaty a popíjala víno, napísala si do notesa, ktorý nosila stále pri sebe, tieto slová: „Nie všetko, čo sme kedysi milovali, musíme vlastniť naveky. Niektorí ľudia nás naučia, ako si vážiť samých seba – práve tým, že nás sklamú. A niekedy je ticho najväčším krikom. Lebo nie všetky pravdy treba vysloviť nahlas. Niektoré sa musia len precítiť. Toto ma naučila Tamara a ja jej za to ďakujem.“

Rita to všetko precítila až do posledného tónu ich spoločnej nahrávky, ktoré si ešte niekoľko dní po odchode Tamary púšťala. Potom stlačila „stop“ a vedela, že žiadne pokračovanie už nebude.

Život jej už písal iný scenár. Bez Tamary. Ale s oveľa väčším pokojom v duši.