Kto povedal, že nevera musí bolieť?

Príbeh o Maríne a Alešovi (časť prvá)

Stála som v rade na prosecco a slnko mi pieklo na plecia cez tenké ramienka tielka. Vlasy som mala voľne stiahnuté do uzla a tenký prameň mi neustále padal do tváre. Už som jeho voľnosť nevnímala. Bolo mi tak dobre. V duchu som si opakovala, že som tu s babami, a že si to chcem konečne užiť. Dobrá hudba, koncerty, debaty. Po tých náročných mesiacoch v práci a po akejsi stagnácii doma, som sa cítila aspoň na chvíľu slobodne. Neskutočne som sa tešila na tieto dva dni. Až ma to prekvapilo. Tento pocit sa ale striedal ešte s niečím iným, čo som si nevedela vysvetliť. Niekde hlboko vnútri som mala tichý nepokoj.

– To nie je možné… Marína?
Ten hlas som spoznala okamžite. Aj po tých rokoch.

Otočila som sa a bolo to ako dostať facku. Aleš. V bielej košeli, rozopnutej pri krku, čierne slnečné okuliare vo vlasoch, trochu zarastený, trošku starší… ale presne ten, ktorého som kedysi tak veľmi milovala, až mi to bralo dych.

– Aleš? Ty si… čo tu robíš?
– Som tu s kamošmi, chalani z práce. Ty?
– Tiež s kamoškami. Útek od bežného života.
Zasmial sa. Presne tým smiechom, kvôli ktorému som vtedy prišla o rozum.
– Tak teda vitaj v útočisku.

Dali sme si víno. Potom ďalšie. Veľa sme spomínali. Hlavne na to pekné. A veľa sme sa smiali. Niekde medzi tretím a piatym pohárom, keď sa koncerty zlievali do príjemného šumu a telo sa mi rozohrievalo nielen vínom, ale aj jeho pohľadom, som sa prestala sama seba pýtať, čo je správne.

Z našich kamarátov sa spontánne stala dobrá partička a festivalový program sme mali rýchlo zladený. A fungovalo to. Aj preto, že tá atmosféra ťa skrátka zhltne. Všetci sa usmievajú, všetci sú dobre naladení, všetci sú v nejakej jednej bubline. 

Chvíľu sme stáli pri hlavnom pódiu. Slnko začalo pomaly zapadať. Bol to gýčový pohľad, ktorý ťa nachvíľu dojme a zablúdiš myšlienkami k svojmu životu. To všetko ešte podporí hudba.

Stiahlo mi hrdlo a jemne mi zvlhli oči.

– Toto je krásne Marína. Ako ty vlastne žiješ, že nemáš na takéto krásy čas? Kam sa stále naháňaš? Prečo sa stále niekomu prispôsobuješ? Na čo stále čakáš? Na koho? Takto ti je dobre. Tento pocit, ktorý máš teraz, stojí za to. Mal by ho s tebou niekto zdieľať. A kde ten niekto teraz je? Ani nevieš…

Z tejto nostalgie ma vytrhla Denisa, keď do mňa nechtiac drgla a v poslednej chvíli som zachytila jej pohár, aby neskončil na mne.

– Sorry, Marína, už to mám trochu v hlave, – zasmiala sa a trochu sa zasa vzdialila, aby mohla tancovať.

Hudba mi pulzovala telom. Aleš mal ruky vo vreckách, ale občas sa ku mne zozadu naklonil a povedal mi niečo do ucha. Musel, cez hluk sa inak nedalo. A mne sa zakaždým, keď to urobil, roztriasli kolená. Cítila som na krku jeho dych. Bolo to niečo, čo som veľmi dobre poznala. A tak veľmi a dlho mi to chýbalo, keď sa naše cesty rozdelili.

– Pamätáš si, keď sme boli na Pohode pred dvanástimi rokmi?
– Ty si sa vtedy vyzul, lebo si nechcel zašpiniť tie nové tenisky, – zasmiala som sa.
– A ty si mi ich potom schovala. Hľadal som ich asi hodinu.
– Lebo si bol otravný. Chcel si ísť spať a mne sa ešte nechcelo.

Zasmiali sme sa obaja. Ale potom bolo na chvíľu ticho. Také to medzi dvoma ľuďmi, ktorí už vedia, že sa niečo deje — ale ešte to nepovedali nahlas.

Každé jeho gesto vo mne prebúdzalo spomienky. Každý jeho pohyb som dokonale poznala. Nič sa v ňom nezmenilo. 

Aleš urobil dva kroky dopredu. Chcel lepšie vidieť na pódium a hľadal si miesto. Začínala spievať Jana Kirschner a tú si nechcel nechať ujsť. Vždy ju mal rád a púšťal si ju aj v aute. Keď sa konečne upratal, mala som na neho dobrý výhľad. Opäť som si ho celého premerala. Vyzeral ešte lepšie ako predtým. Vek mu pristal. Zmužnel. Mal prvé vrásky. A to bolo neskutočne sexi. Myšlienky sa mi opäť spustili na špacírku.

– Prečo sme to vtedy nezvládli? Čo nás vlastne rozdelilo?

Boli sme mladí a nerozumní. A boli sme iní. Ja som chcela celý svet, on chcel pokoj. Ja som chcela vzrušenie, on stabilitu. A keď som odišla do zahraničia na rok, nerozumel, prečo som ho nepozvala, aby šiel so mnou.

– Nemôžeš si len tak zbaliť kufor a zmiznúť, – povedal mi vtedy.
– Ale ja môžem, – odpovedala som.

A aj som to urobila.

Teraz by to bolo s nami asi iné. Začínam mať pocit, že by sme si boli bližšie. On v tom svojom pokoji potrebuje aj dobrodružstvá. A ja už nepotrebujem k životu celý svet, túžim mať aj pokoj…

Keď začala doznievať posledná skladba Kirschnerkinho koncertu a začal znieť burácajúci potlesk, odpojili sme sa s Alešom od partie. Ani si nepamätám ako. Stáli sme znova pri stánku s proseccom a smiali sme sa ako dvaja pubertiaci. Odhrnul mi z čela neposlušný prameň vlasov a ruka mu ostala pri mojej tvári o chvíľu dlhšie, než bolo nutné. Na chvíľu sa zastavil svet a všetko naokolo stíchlo. Boli sme tam iba my dvaja. 

– Poď so mnou na chvíľu von z areálu, – povedal ticho.
– Prečo?
– Chcem byť s tebou niekde, kde bude kľud. Aspoň trochu.
Chvíľu som váhala. Ale naozaj len chvíľu.

Sedeli sme v jeho aute. Mal taký ten štýlový van, s ktorým vieš podniknúť parádne dobrodružstvá a ktorý sa dá v zadnej časti behom chvíle premeniť na celkom pohodlné lôžko.

– Nie som slobodná, – zašepkala som.
– Ani ja, – povedal a pozrel mi do očí.
Ale ani jeden z nás neuhol pohľadom. 

A potom ma pobozkal. Najprv jemne. Potom zúfalo. Ako niekto, kto sa celé roky držal späť a teraz už viac nemohol. Prehrabol mi vlasy. Zľahka ma zatlačil na sedadlo. A ja som mu dovolila úplne všetko.

Nemalo význam zostávať na predných sedadlách. Aleš sa dvoma ťahmi dostal do zadnej časti auta a jedným premysleným pohybom ma stiahol k sebe. Nadýchla som sa, pozrela som sa mu do očí a mykla kútikom. Bolo to pre neho znamenie, že môžeme pokračovať.

Vyzliekal ma pomaly, akoby si chcel každú sekundu vryť do pamäti. Moje prsia sa dotkli jeho hrude a mne prešiel mráz po chrbte. Držal ma tak, ako ma pred rokmi nikdy nedržal. Odvážnejšie, smelšie. A ja som ho bozkávala, akoby som si chcela vymáhať späť všetky tie roky, ktoré sme premárnili.

Svet sa spomalil, ale naše pohyby sa zrýchlili. Položil ma na deku, ktorú sme si pod seba v rýchlosti stihli rozložiť. Keď moja dlaň vkĺzla pod jeho tričko, naše telá zareagovali s takou túžbou, až nás to oboch prekvapilo. Bola to chvíľa, ktorú sme si neplánovali, ale zároveň sme na ňu podvedome čakali od prvého momentu, keď sme sa stretli v rade na prosecco.

Aleš jej stiahol šortky jediným pohybom. Pod nimi nemala nič.

Zasmiala sa: – Klasika festival…
Zavzdychal: – Vďaka bohu…

Jeho ústa boli najprv nežné, potom dychtivé. Pobozkal jej brucho, pomaly, milimeter po milimetri, až sa jej ruky zaborili do jeho vlasov a telom sa jej prehnal jemný kŕč. Opäť spomalili svoje pohyby. Neponáhľali sa. Už dávno neboli tínedžeri, čo sa musia skrývať. Dnes si mohli všetko vychutnať.

Aleš blúdil jazykom po jej tele. Preskúmal ním každý kúsok, každý záhyb. Zachvela sa túžbou a chvíľu mala pocit, že už to nevydrží. Chcela ho a on chcel ju. Nachvíľu prebrala iniciatívu a dýchla mu do ucha. Rozochvel sa a túžil po nej ešte viac. Jemne mu zakusla do bradavky a zaborila si prsty do jeho širokých ramien. Zavlnil sa a vydal zo seba hlboký vzdych. Keď si na neho sadla, zacítil jej horúci rozkrok a zabodol sa do nej pohľadom. 

– Už to nevydržím, – precedil cez zuby.

V tej chvíli sa na ňom začala pohybovať rýchlejšie. Vlnila sa v bokoch a on svojimi veľkými dlaňami udával smer. Stláčal jej okrúhly zadok a ona sa oddávala ich erotickému tancu. Takmer naraz prišli k vyvrcholeniu. Bolo také intenzívne, že mala na chvíľu pocit, že nemôže dýchať. Aleš sa ešte chvíľu chvel a telo mal v jemnom kŕči. 

– Ja sa zbláznim, – zasmial sa. 

– Len to nie, ešte ťa potrebujem, – prehodila provokačne. 

Vedela, že to, čo sa práve udialo, bude ešte pokračovať. A nebude musieť na to dlho čakať. Aleš ju chytil za boky a položil ju na deku. Rukou začal znova blúdiť po jej bradavkách. Telom jej prebehla ďalšia vlna, ktorá sa nedala zastaviť. Ani ju zastavovať nechcela.

Na svete boli v tú chvíľu iba oni dvaja. Boli vo svojej bubline, ktorá raz určite praskne, ale ešte teraz nie. Ešte chvíľu nie. 

– Chcem ťa znova, – zašepkal jej do ucha a začal jej bozkávať krk. Zišiel nižšie a opäť skúmal jej telo. Otočil si ju zozadu a hladil jej chrbát, lopatky, kríže, zadok. Keď sa k nej pritisol, zastonala. Cítila, ako na ňu reaguje jeho mužnosť a opäť sa mu celá oddala. 

Keď si ju vzal, najprv stíchla a zadržala dych. Potom túžobne zašepkala: – Poď.

Presne vedel, čo má robiť. Ich telá sa pohybovali v perfektnej súhre, akoby jeden druhého nikdy nedostali z hlavy. Ich rytmus bol najprv pomalý, skúmavý, ako keby znova objavovali, čo im kedysi patrilo. Potom prišiel ďalší príval vášne — bola rýchla, dychtivá, surová, skutočná.

Keď sa uvoľnila a on tiež, chvíľu len ležali. Nahí, spotení. Cez strešné okno sledovali hviezdy a počúvali hudbu, ktorá znela z najbližšieho pódia.

Prebudilo ich až slnko. V aute bolo teplo, aj keď Aleša, našťastie, v noci napadlo otvoriť okienko, takže im do auta prúdil vzduch. 

Aleš bol prvý, kto prehovoril:
– Mám za sebou parádnu noc a som hladný ako vlk.

Marína sa rozosmiala a natiahla sa ako mačka.
– Tak poď, ideme si dať tie predražené raňajky, nech ráno stojí za to.

Vonku to už opäť žilo. Ľudia sa prechádzali polonahí, raňajkovali v tráve a pritom počúvali hudbu, ktorá navodzovala pohodovú atmosféru. 

Cestou do areálu festivalu sa zhovárali.

– Tvoja žena? – spýtala sa Marína.
Aleš pokrčil plecami. – Dobrá. Usilovná. Ale my dvaja sme sa stali… logistickým projektom. Sme efektívni. Ale… bez iskry.

Marína kývla. – Marek je zlatý. Ale čakám už tretí rok, že sa rozhýbe. A on stále hovorí: Ešte chvíľu, láska, teraz nie je vhodný čas. Niekedy sa cítim ako power banka, ktorú používa, len keď mu bliká kontrolka.

Aleš sa rozosmial. – To si uložím.

Na raňajky si sadli na drevené lavice pri stánku s palacinkami. A zrazu ich zbadali.

Marínine kamarátky.

– Aha! Aha! Marína a Aleš si idú ako hrdličky spolu na rannú kávičku! No to nám vysvetlíš, milá naša kamoška!, – kričala Denisa a mávala mobilom.

Aleš sa na chvíľu zahanbil. Maríne sčerveneli líca. Ale v očiach jej tancovali iskričky.
– Čo vám budem vysvetľovať? Prišli sme zistiť, ako chutí káva po dvanástich rokoch.

Všetci sa smiali. Dievčatá si nemohli odpustiť ešte pár šteklivých poznámok na ich adresu, ktoré Aleš radšej odignoroval. 

Krátko na to sa pridali aj Alešovi kamaráti, ktorí už stihli prvý koncert pri východe slnka. Na festivale sa pomaly začínal nový deň. Mali kopec plánov, veľa toho chceli stihnúť. Aj stihli a večer sa opäť stretli pod pódiom. Aleš podal Maríne studené prosseco.  

 – Na zdravie a na chvíľu, ktorá sa možno nemala stať. Ale som rád, že sa stala.

– Na úteky z reality, zdvihla pohár Marína a pripili si.

Nesľúbili si nič. A ani to nebolo treba. Nepanikárili. Nerúcali sa z toho, čo sa stalo. Ale obaja vedeli, že zažili niečo, čo v tej chvíli potrebovali. A čo im veľa o ich aktuálnych životoch napovedalo. 

Vedeli, že ich náhodné stretnutie, ich v živote posunulo. Obaja si uvedomili, ako žijú a ako chcú a nechcú ďalej žiť. Ani jeden to ale v ten večer už nerozoberal. Cítili to.

V tú chvíľu mali svoje malé tajomstvo. 

Ale zostane to, čo sa na festivale stalo, tajomstvom navždy?