O tom, ako som si musela upratať v hlave

Už dlhšie som cítila, že potrebujem v živote zmenu. Takú tú pracovnú. To, na čom som roky pracovala mi prestávalo dávať zmysel. Dokonca aj to, s kým a kde som pracovala. Vedela som, že nastal čas pohnúť sa z miesta. Že musím z tej práce odísť. „Ale kam?“ vírilo mi v hlave. Vtedy som to ešte nevedela, a preto som umelo naťahovala niečo, čo už pre mňa neexistovalo. Prečo? Nemala som odvahu odísť z istoty, o ktorej som si vlastne iba myslela, že je istotou. To sú tie naše programy v hlave. Poznáte to?

S mojím odchodom z práce to ale nebolo také jednoduché, ako by sa možno niekomu zdalo. Odísť z práce? Čo je na tom zložité, no nie? U mňa to zložité bolo. Zakročiť muselo až moje telo. Áno, dobre čítate… Moje telo. Začalo si robiť, čo sa mu chcelo a urobilo to tak drsne, aby som na to nezabudla. Dnes viem, že presne takto sa to malo stať.

Pracovala som v médiách a počas osemnástich rokov som vystriedala dva najväčšie mediálne domy na Slovensku. Písala som články, robila rozhovory so známymi osobnosťami a bola všade, kde sa niečo „šuchlo“. Prvé roky to bolo dobrodružstvo, tie posledné ma to už nenapĺňalo. Nemyslím teraz písanie, pretože písať príbehy o živote budem vždy, to je moja vášeň. Nenapĺňala ma oblasť, ktorej som sa venovala – šoubiznis. Svoju prácu som si robila svedomito a zodpovedne do poslednej chvíle, ale… teraz príde jedno veľké ALE. ALE posledné roky ma písať o celebritách vôbec nebavilo. Teraz to možno bude znieť povrchne, ale bolo mi ukradnuté, že nejaká celebritka sa vydáva alebo žení, že sa práve rodí celebritné dieťa, že jedna herečka druhej vyfúkla kšeft, že ten zarába za seriál viac, než ten druhý. Bolo mi jedno, že si nejaký celebritný párik tajne užíva na dovolenke, že sa niekto rozvádza, lebo ho podvádza… Dosť! Mala som toho dosť. Už som nebola na to zvedavá, už som bola akurát tak alergická, keď sa ma niekto so známych opýtal: „Čo majú nové celebrity?“ Vždy som mala na jazyku uštipačnú poznámku, no radšej som si zakusla do jazyka. Ono to bolo tak – so známymi ľuďmi, o ktorých som písala, som mala väčšinou dobré vzťahy. Držala som si ale vždy odstup, pretože robiť si z nich kamarátov ako to robia niektorí novinári, som nechcela. Aj preto, že to sťažuje prácu, keď si následne niektorí nárokujú, aby som v článku niečo pozmenila len preto, že sme „kamaráti“. Dodnes si rada pozriem rozhovory so známymi osobnosťami, ale už nechcem o tom písať. Bodka. Dlho to bolo iba moje tajomstvo. Lebo som to nedokázala po tých rokoch „len tak“ ukončiť.

Aj keď status novinárky, ktorá píše pre najčítanejšie periodiká na Slovensku, znel navonok dobre, mne už posledné roky novinárčina nedávala zmysel. Viete prečo? Teraz sa možno moji bývalí kolegovia trochu nahnevajú, ale viem, že v kútiku duše budú so mnou súhlasiť. Aspoň tí, ktorí zažili prácu v novinách aj pred dvadsiatimi rokmi… Dôvodom je, že posledné roky sa veľa článkov robilo iba od stola alebo sa aktualizovali staré a dával sa im nový šat. Prestalo sa chodiť do terénu (v tom čase ešte nebola pandémia koronavírusu). Ako som mala písať o niečom, čoho som sa nedotkla, k čomu som si neprivoňala, o čom som čítala iba sprostredkovane? Ako som mala do článku preniesť emócie? Samozrejme, toto sa dialo aj vďaka šetreniu, aj vďaka tomu, kto periodiku šéfoval a aké mal priority. Prekážalo mi, že kvantita začala mať navrch nad kvalitou. S tým som sa nevedela stotožniť. V poslednom čase som si dokonca pripadala ako úradníčka za stolom, ktorá vyrába kvantá textov, len aby naplnila časopis.

V čase, keď sa už toto všetko vo mne odohrávalo, naše vydavateľstvo kúpilo iné, zmenilo sa vedenie a keď sme mali nabehnúť na nový systém práce, mala som pocit, že sa vraciame do doby spred desiatich rokov. Bol to pre mňa obrovský krok dozadu. Čo krok? Desať míľových krokov! Vtedy sa myšlienka, že toto je pre mňa záverečná, ešte zintenzívnila. Keď sa na chodbe redakcie začalo šepkať o mojom povýšení, trochu ma to pribrzdilo. Hlavne preto, že pár ľudí z môjho pracovného okolia sa nechalo počuť, že mám vydržať a prijať to, nech to mám napísané v životopise. Bola som totálne zúfalá! Predstavte si, toto ma viac nahnevalo, než potešilo a to určite nie je správna emócia, ktorú máte cítiť, keď vás majú povýšiť a možno vám pridať na výplate. Nechcela som si ani len predstaviť, že v tej práci zostanem ďalší rok, či dva. Tak som z toho rýchlo „vytriezvela“. Vedela som, že či to bude teraz alebo neskôr, určite odídem. Záver by bol rovnaký, len s tým rozdielom, že keď ešte „nachvíľu“ zostanem, čaká má ďalšie obdobie, kedy ma moja práca nebude tešiť. Na to som si sama seba už dosť vážila. Chcela som dať konečne priestor môjmu životu, tomu, čo chcem ja, nie ostatní. Napriek tomu som sa nevedela rozhýbať.

Stále prichádzali pokušitelia z okolia. Pýtali sa ma, či som normálna, keď chcem opustiť istotu zamestnania, slušný plat a postavenie vo firme. Úprimne, nebolo príjemné počúvať to. Ale nakoniec som ani nemusela nič urobiť, pretože sa to všetko vyriešilo za mňa. Nie, výpoveď som nedostala, bolo to oveľa horšie. Dnes viem, že som dostala iba čas navyše.

Jedného dňa som začala mať bolesti. Najprv jedno koleno, potom druhé, členok, potom druhý. Lakeť, ramená, kľúčne kosti, krčná chrbtica… A potom ma už bolel celý človek. V priebehu pár týždňov bol pre mňa každý jeden krok utrpením, každé vstávanie a sadanie si ešte väčším utrpením. Kĺby mi horeli, opuchli a môj priestor sa ohraničil na metráž môjho bytu. Okrem času, kedy som chodila po lekároch a ležala v nemocnici. Boli chvíle, kedy som sa nevedela o seba postarať, kedy som si nedokázala odkrojiť ani krajec chleba, otvoriť krabicu mlieka, fľašu vody. Pri vstávaní z postele som potrebovala pomoc a pri chôdzi mi boli oporou barly. Život sa mi zrútil ako domček z karát.

Trvalo to dlho. Mala som pocit, že je to večnosť. Nič mi nepomáhalo, lieky nezaberali a bez šesťstovky konkrétneho analgetika som sa nedokázala ani najesť, ani „triezvo“ rozmýšľať. Liečba nezaberala, dokonca som mala pocit, že sa to stále zhoršuje. V noci som nespávala, možno tak nanajvýš dve hodiny, keď účinkovala tabletka proti bolesti. Potom to boli len dlhé hodiny pozerania do stropu a zasa bolesť. Viete si predstaviť, že paplón, ktorý vás má zohriať a poskytnúť vám pohodlie, váži aspoň 100 kilogramov? Presne tento pocit som mala. Nehrozilo, že sa pod ním otočím na iný bok, aby som zmenila polohu. Nemala som silu ho zdvihnúť. Myslím, že ďalšie detaily, ktoré sa mi v tejto súvislosti diali, opisovať nemusím. Bola to hrôza, trvalo to príliš dlho a ja som začínala mať strach, že sa to nikdy neskončí. Detaily som opísala v tomto článku.

Paradoxom bolo, že v tom čase ma stále kontaktovali z práce s otázkou, kedy sa vrátim, že či im viem povedať aspoň predbežný termín, lebo ma tam potrebujú. Bolo to pre mňa nepochopiteľné. „Toto by som rada vedela aj ja,“ pomyslela som si zakaždým, keď sa pokúšali zo mňa dostať túto informáciu. Podotýkam, prvé mesiace som z domu písala články, tvorila titulkové materiály a týždeň, čo týždeň sa sústredila na to, aby som stihla odovzdať texty včas. Pritom, moje dni boli nevyspytateľné, bola som z tej bolesti neskutočne vyčerpaná a hlavne mi chýbal spánok. Práca na diaľku – vymýšľanie tém, ich spracovanie a sledovanie uzávierok, ma čoraz viac stresovala, ale nevedela som povedať „nie“. Ja, pani zodpovedná! Aká som len bola hlúpa…

Jedno som ale vedela – že takto to byť nemá. Že s tým musím definitívne skončiť a sústrediť sa na seba. Na svoje zdravie. To malo byť mojou prioritou. Potrebovala som, aby sa vrátilo, pritom som na prvé miesto stále dávala niečo iné. V tomto prípade prácu a stále som rozmýšľala nad tým, aby vyšiel časopis. Ako som sa mohla vyzdravieť, keď som nepochopila podstatu? Teraz som ja dôležitá! Ja som na prvom mieste, nič iné! Neviem, kde počas života naberáme tieto vzorce správania… Chvalabohu, došlo mi to.

Jedného dňa som konečne nabrala odvahu a vedeniu redakcie som oznámila, že už sa počas mojej liečby a riadnej peénky nebudem venovať práci. Snažila som sa to vysvetliť, odôvodniť, ale s veľkými ováciami sa to nestretlo. Dokonca som mala občas z tých telefonátov pocit, že si tí na druhej strane myslia, že si doma užívam dovolenku. Na jednej strane ma to mrzelo a cítila som nespravodlivosť, na druhej strane som nechcela nikomu nič vysvetľovať. Zrejme som moju bolesť a aktuálny zdravotný stav brala ako zlyhanie. Alebo som sa za to hanbila? Tiež zlý program v hlave, však? Dnes viem, že to všetko bolo súčasťou mojej životnej skúšky, aby som pochopila, čo v živote chcem a čo nechcem a aby som sa vydala na správnu cestu a z toho, kde som sa práve nachádzala, som urobila minulosť.

Moje trápenie trvalo viac než trištvrte roka. Až niekedy potom mi začalo svitať na lepšie časy. Keď som stopla tvorenie časopisu z domu a prestala sa stresovať uzávierkami, všetky dni a noci, keď mi bolo lepšie, som venovala vzdelávaniu. Ani neviem, ako ma to napadlo. Zrazu som sa chcela učiť nové veci a cítila som, že toto je môj odrazový mostík, ktorý ma posunie dopredu. Čítala som knihy o rôznych odvetviach biznisu, o podnikaní, o rôznych druhoch príjmu. Kupovala som si rôzne druhy školení a kurzov. Pamätám si, ako som celé jedno leto sedela na balkóne a vzdelávala sa. Otvorilo mi to nové možnosti a ja som chcela všetky vyskúšať. Doslova som hltala nový svet, ktorý zrazu nebol čiernobiely, ale bol farebný. Napriek tomu, že som čerpala peénku a liečila som sa, občas som sa pristihla, že rozmýšľam o tom, že napriek tomu, čo sa mi stalo, zo zamestnania skutočne odídem. I keď v takom zdravotnom stave, v akom som bola v tom čase ja, by sa zrejme nikto nevzdal istoty. Ja som ale akosi prestávala mať strach. Začala som tomu veriť a veľa vecí mi dávalo zmysel. Túžila som žiť inak. Tak, ako chcem ja. Pochopila som, že to, čo sa mi stalo, sa mi nestalo náhodou a že keď sa vrátim na miesto, kde sa necítim dobre, všetko sa zrejme zopakuje, ale ja dostanem od života ešte väčšiu lekciu než teraz, aby som pochopila, že táto kapitola sa pre mňa uzatvára.

Akonáhle som si to v hlave upratala a to, po čom túžim, som vyslovila nahlas, zistila som, že mám obrovskú podporu vo svojom okolí. Bola som si istá, že sa do práce vrátiť nechcem a že som pripravená žiť nový život. Dnes viem, že to, čo mi v živote chýbalo, bola väčšia sloboda v práci, že posledné roky som sa cítila ako keby som mala zviazané krídla a tak veľmi som chcela lietať. Vedela som, že je najvyšší čas plniť si sny. Už som ich netúžila plniť niekomu inému. Radšej pochopiť neskôr než nikdy, no nie?

Psychika robí svoje. Zrazu sa veci pohli. I keď fyzicky to ešte nebolo ono, už som dokázala prejsť nejaký kus cesty aj bez toho, aby som sa opierala o barle. Povedala som si, že to zvládnem a postupne som na tom začala pracovať. Pamätám sa, ako som si nohy obväzovala ľadmi a robila prvé pohyby a ako som tieto malé pokroky posielala mojej fyzioterapeutke Lucii Somogyiovej. Pamätám si, ako som neskôr pravidelne chodila po mäkkej tráve a snažila sa, aby si nohy opäť začali zvykať na svoj prirodzený pohyb. Pomaly prichádzali výsledky. Bol to beh na dlhú trať, ale išlo to. Mala som veľké plány…

Najskôr ale bolo potrebné definitívne ukončiť jednu veľkú etapu v mojom živote. Dať v práci výpoveď. Dodnes si na to presne pamätám. Bol slnečný letný deň, keď som sa vybrala do redakcie a v rukách zvierala papier s výpoveďou. Už som sa nebála. Dopadlo to nad moje očakávania. Rozhovor, ktorý v to doobedie prebehol, ma uistil, že robím správnu vec. Keď som o dve hodiny neskôr vyšla z budovy, spadol mi kameň zo srdca. Odvtedy sa cítim neuveriteľne slobodná. Predtým by som neverila, že to tak môže byť. Všetko to stálo za to.

Dnes žijem život, ktorý chcem. Skladám si ho ako detskú skladačku deň po dni. Som sama sebe paňou. Okrem toho, že na voľnej nohe stále píšem, pracujem aj v oblasti zdravia, prevencie, krásy a prirodzeného starnutia. Pomáham ľuďom, ktorí to chcú. Ktorí chcú žiť kvalitnejší život, či už po zdravotnej alebo finančnej stránke. Pomáham pacientom, ktorí trpia ako som trpela ja. Čerpám z vlastnej skúsenosti, pretože sama som pacient, ale čerpám aj z odborných seminárov a konzultácií s lekármi, ktorí sú mi pri mojej práci denne k dispozícii. Mám opäť zo života dobrý pocit a to je časť môjho úspechu. Pretože úspech nie je iba o peniazoch.

Zdravotne sa mám výborne. Som späť. Z veľkej časti som si ale pomohla sama, lebo pomoc lekárov mala aj v mojom prípade určité hranice. Urobila som pre seba niečo navyše, našla som alternatívy. Aké presne, o tom píšem aj tu. Rozhodla som sa totiž, že o tom, čo pomáha, budem písať. Ľudia si to zaslúžia vedieť. Všetko ostatné je na nich. Tak, ako to bolo na mne. Môj príbeh pomohol už veľa ľuďom. Ak pomôže ďalším, opäť ma to utvrdí v tom, že som sa v živote rozhodla správne.

Keď vás zdravá výživa pre telo zaujíma, viete, že niečo také by ste potrebovali, ale zároveň sa nechcete pridať do môjho tímu alebo si nakupovať cezo mňa za zvýhodnenú cenu, v tom prípade sa pozrite do centrálneho eshopu, kde je toho oveľa viac, nie len na telo zvnútra, ale aj zvonka. Stačí, že kliknete na TENTO ODKAZ.