O tom, ako ma na chodbe pred všetkými ľuďmi prefackala doktorka

Trvalo to už deväť mesiacov, čo ma neposlúchalo telo. Nefungovali mi nohy, kolená boli opuchnuté a k chôdzi som potrebovala barle. Ruky boli na tom podobne. Nedokázala som si urobiť raňajky ani si učesať vlasy. Na „rýchlu“ sprchu som potrebovala aspoň hodinu. Asi nemusím pokračovať… Bola to hrôza! Jedného dňa sa všetko zmenilo. Ale musela som dostať poriadnu facku.

Len v krátkosti vás uvediem do obrazu. Mám autoimunitné ochorenie, na ktoré sa roky liečim a môj stav bol viacmenej stabilizovaný. Kto žije s ochorením kĺbov, vie, čo to asi znamená. Tí, čo sa neopúšťajú a sú na tom psychicky dobre, žijú dnes už takmer normálny život. Slovo takmer je v predchádzajúcej vete veľmi dôležité. Ja som tiež tak žila, pretože ten, kto chce, si nájde spôsob ako. Ako sa zdravo hýbať, trochu športovať, bicyklovať, plávať a tak. Telo sa akurát správa inak – pri výkone, aj po výkone. Je dobré sa s tým naučiť žiť. Ja som sa naučila. Až tak, že niektorí v mojej blízkosti ani nevedeli, že niečo také je súčasťou môjho života.

Potom túto selanku zmietol totálny atak. Vkradol sa do môjho života najskôr úplne nenápadne a pomaly. Až mám pocit, že si ma pekne vychutnával a skúšal, koľko vydržím. Začalo ma bolieť koleno. Potom aj opuchlo. Potom mi opuchla ruka a bolela tak, že som ju začala šetriť a keď to nebolo nutné, nepoužívala som ju. Potom sa začalo ozývať aj druhé koleno, druhá ruka, krk, kľúčne kosti, ramená. Bolesť sa zrazu udománila v celom mojom tele a ja som prestala existovať. Prestala som chodiť do práce, vlastne, prestala som chodiť všade. Zostala som doma a môj priestor sa zúžil na metráž môjho bytu. Pre bolesti som v noci nespala. Niekedy som len tak pozerala do tmy. Inokedy som podrobne skúmala biely strop, pozorovala detaily na stropnej lampe, počúvala dych mojich psov, keď spali, presne som vedela, kedy sa im niečo sníva, kedy v sne behajú, štekajú, žerú… Počúvala som ticho noci. To bolo všetko, na čo som sa zmohla. Noci boli nekonečné. „Vďaka“ bolesti som si čas nedokázala krátiť ani čítaním. No a cez deň chceli spočiatku po mne z práce, aby som vykonávala prácu. Boli to ťažké časy. Chvíľami som prepadala panike, pretože všetko sa mi akosi vymklo spod kontroly. A nielen mne. Aj lekárom.

Proces liečby bol ako na húpačke. Bolo leto, keď som prvýkrát ležala v nemocnici. Nič sa tým nezmenilo. Vlatne zmenilo, zhoršilo sa to. Potom som tam išla ležať znova, to bolo tesne pred Vianocami. Pumpovali do mňa všetko. Aj kortikoidy do žily, ktoré niekomu vydržali mesiace, mne tri dni. Telo silné chemické kokteily odmietalo. Bola som zúfalá a mala som pocit, že toto už tak ľahko nerozchodím. Vždy som sa snažila nemať čierne myšlienky, ale priznám sa, že som sa chvíľami opúšťala. Začala pochybovať. Aj preto, že keď som videla, ako sú neistí aj lekári, zneisťovalo to aj mňa.

Počas týchto krutých mesiacov, keď som zostala doma, mala som kopec času na premýšľanie. A tak som sedela a rozmýšľala. Nad životom, nad tým, čo v živote chcem a čo nechcem, čo ma robí šťastnou a čo nie. Čo mi prekáža, čo ma napĺňa, čo mi vyhovuje a čo zasa nie. Čo by som chcela v živote dosiahnuť a čo som ochotná pre to urobiť. Bolo toho veľa. Mala som predsa veľa času. Dnes viem, že som ten čas dostala ako dar, aby som sa pohla z miesta, aby som niektoré životné etapy ukončila, vyčistila a nové otvorila. Zrazu som sa na život pozerala inak, mala som iné priority aj odvážnejšie sny. Aj o tom som nedávno napísala článok.

Potom, niekedy po deviatich mesiacoch, sa mi začalo trochu uľavovať. Už som sa v noci aj vyspala, čo bolo nesmierne osviežujúce. To, že som mala veľké bolesti pri chôdzi, sa ale nemenilo. Nezlepšovalo sa to napriek všetkým možným liečbam, ktoré som mala nasadené. Prešli ďalšie týždne. Už som sa vedela o seba postarať sama, čo bol výrazný pokrok, ale prešla som nanajvýš pár sto metrov a bola som unavená a ubolená. Nohy nefungovali a bolesťou mi dávali o sebe stále dostatočne vedieť. Napriek tomu, som začala trénovať. Najskôr sama doma. Obviazala som si nohy ľadmi a kúsok po kúsku som zvyšovala ich rozsah. Povedala som si, že ich rozhýbem. Bolo to pomalé a stále to nebolo ono. Bolesť sa ma držala ako kliešť. Potom mi s tým začala pomáhať moja fyzioterapeutka Lucia Somogyiová, ktorá počas svojej viac ako 20-ročnej praxe pomohla už mnohým ľuďom. Aj mne, veľmi pekne jej za to ďakujem.

Jedného dňa sa ale stala taká zvláštna vec. Na nemocničnej chodbe, uprostred stojacich ľudí čakajúcich na svoje vyšetrenie, som dostala štipľavú facku, ktorá zabolela tak, že si ju pamätám dodnes. Pred ambulanciami sa vytvoril malý koridor, prechádzala ním lekárka, ktorá mi pár mesiacov predtým pichala do kĺbov kortikoidové injekcie. Zastavila som ju a snažila som sa z nej dostať informáciu, či tie moje neposlušné nohy netreba predsa len ešte trošku podporiť injekciami alebo niečím, čo ma tej bolesti zbaví. Viete, čo mi povedala? „Obávam sa, že nie. Musíte si na tú bolesť zvyknúť, tie kĺbové štruktúry v nohách sú veľmi porušené, ten zápal, ktorý tam bol dlho, urobil svoje. Zničil ich. To si zvyknete, uvidíte, dajte tomu čas…“. Čo? Mám si zvyknúť? Jej sa to hovorí, keď tú bolesť necíti. Bola to taká facka, na ktorú už nikdy v živote nezabudnem. Bola slovná, ale zabolela viac, než keby mi tá doktorka jednu natiahla. „To už bude navždy? Ach nie. Toto je môj koniec,“ vírilo mi hlavou. Život sa mi na tej chodbe zrútil už nieviem po koľkýkrát ako domček z karát. Zahmlelo sa mi pred očami a ani som nevedela, čo mám na to všetko povedať. Jediné, na čo som sa zmohla bolo: „Ďakujem, dovidenia.“ V zápätí sa mi rozjasnilo. „Čože? Ja jej ďakujem? Za čo? Že ma práve odpísala a išla si po svojom? Nie! Takto to nebude.“ Na tej chodbe, uprostred nenápadne načúvajúcich ľudí, sa mi začal meniť život. Vtedy som o tom ešte nevedela.

Chvíľu som tam ešte stála akoby sa zastavil čas. Zastavil sa ale iba mne. Okolo mňa prúdil život – otvárali sa a zatvárali dvere ambulancií, lekári vykrikovali mená pacientov a volali ich k sebe, zdravotné sestry uháňali do laboratória so vzorkami krvi, všade bola vrava a ruch. Ja som nič z toho nevnímala. V mojej hlave sa odohrávalo niečo, čo dnes neviem pomenovať, ale viem presne, že na tej chodbe som sa definitívne rozhodla, že to takto nenechám a že si na nič zvykať nebudem. Že niečo urobím, že niečo nájdem, vymyslím, že niečo sa musí stať. Trebárs aj zázrak.

Ani neviem, ako som nastúpila a vystúpila z nemocničného výťahu. Zrazu som sedela v aute a šoférovala som domov. Mala som v sebe taký zvláštny pocit. Nebola som smutná, nechcelo sa mi plakať, ani sa hnevať. Nič. Vedela som ale, že slová tej doktorky na tej chodbe vo mne niečo zmenili. Akoby som chytila druhý dych a začínala som mať pocit, že som sa práve odrazila z úplného dna.

Nasledujúce dni bol mojím najlepším kamarátom pán Google. Hľadala som reálne príbehy pacientov, ktorí mali podobné problémy ako ja. Snorila som a až sama som sa čudovala, kde všade som sa preklikala. Ako novinárka som si na tom dala naozaj záležať. Nejaký vnútorný hlas mi stále našepkával, aby som to nevzdávala a hľadala ďalej. Všetko mi komplikovala môja nedôverčivosť v rôzne podporné produkty, pretože som si myslela, že za tie roky som už vyskúšala všetko a nič mi výrazne nezabralo. Po pár týždňoch som zistila, že som všetko nevyskúšala. Natrafila som na niečo, čo som vtedy vôbec nepoznala, napriek tomu, že dnes to je na trhu už viac než 35 rokov.

Našla som akési gély na pitie z rastliny Aloe Vera. Keď som si o nich začala čítať a robiť si prieskum a porovnávať, zistila som, že v jednej firme majú tieto gély najvyššie medzinárodné certifikáty kvality. Prehrabala som všetko, čo sa len dalo, prečítala všetko, čo bolo dostupné. Teda myslím, a povedala som si, že je čas dať šancu niečomu, čo má toľko skvelých recenzií. Sama sebe som zaprisahala, že dám tomu čas pár mesiacov, keďže viem, že zázraky sa nedejú na počkanie a zrejme to za týždeň účinkovať nebude. Tak som to urobila. Nakoniec sa mi úplnou náhodou pritrafil do cesty človek, cez ktorého som si objednala svoj prvý balík, keďže tieto produkty sa dajú získať iba cez partnerov firmy. Ako prvé som vsadila na užívanie Aloe Vera Drinking gélu Active Freedom. Písalo sa o ňom ako o špecialistovi na kĺby s tým, že má v sebe hydrolyzovaný kolagén, chondroitín sulfát, glukozamín sulfát a vitamíny, vďaka ktorým sa lepšie vstrebáva do tela.

O dva dni prišiel balík a ja som začala piť. Ráno štamperlík, večer štamperlík. Keď som si tento gél prvýkrát priložila k perám, nechcelo sa mi veriť, že takáto chutná mňamka môže robiť očistu tela. Že začne trávením, bude pokračovať črevom, že sa následne dostane do krvného riečišťa, že očistí cievy a kapiláry a že keď budem poctivka a dám si dlhšiu kúru, nakoniec dokáže veľmi dobre ovplyvniť aj imunitu. Keď som sa vtedy ako nováčik dostala na partnerskú stránku, zistila som, že mám k dispozícii kopec nových informácií, že sa môžem zúčastňovať lekárskych seminárov na rôzne zdravotné témy, ktoré sa ako pacienta týkali aj mňa, dokonca že sa to dá všetko robiť doma z obývačky. Naučila som sa čítať zadné etikety produktov, kde sa uvádza zloženie, zrazu som vedela, čo si tam mám všímať, čo v produkte má a nemá byť a koľko. Začalo ma to všetko zaujímať. Možno aj preto, že som si vtedy na tej chodbe sľúbila, že urobím všetko pre to, aby som si skvalitnila život. Cítila som, že toto je ono. Ako som sa stále viac dozvedala o tom, ako funguje naše telo, pri informácii, že niektoré produkty ovplyvňujú imunitu, som trochu spozornela. Hlavne preto, že mám autoimunitné ochorenie, čo znamená, že moja imunita je pobláznená a treba ju skôr tlmiť. Dnes viem, že je kopec rôznych názorov na produkty, ktoré posilňujú imunitu, ale veľa z toho, čo je popísané na internete, sú doslova nepodložené bláboly a veľmi závisí, aký „odborník“ ich píše a čo tým sleduje. Všetko som si pre pokoj v mojej duši odkonzultovala s rôznymi lekármi a vyvodila z toho závery.

Týždeň s týždňom sa stretal a ja som si popíjala gély. Chutili mi, vždy som sa tešila na svoj štamperlík, ale nijako výraznejšie som tomu spočiatku nevenovala pozornosť. Lebo som mala pocit, že to ešte užívam krátko a ešte som nečakala výsledky. Úprimne, možno som ani nič nečakala… Pritom, vôbec som si neuvedomovala, že sa mi postupne vracia energia a začínam opäť fungovať. Nedošlo mi, že moje dni začínajú byť iné, než tie predtým. Navyše, niekedy v tom období sa začínala pandémia, takže nikam extra som ani nechodila a bola som doma tak, ako mesiace predtým.

Keď sa opatrenia trochu uvoľnili, už ani neviem, kam som vtedy išla, ale na ulici som stretla známu, ktorá vedela o mojich problémoch, aj ma párkrát stretla s barlami. Hovorí mi: „Peti, ty ako dobre chodíš. Už sa ti polepšilo?“ Vôbec som nevedela, čo jej mám odpovedať. Neuveríte, ale táto veta ma zobudila z nejakého čudného sna a mne v tej chvíli došlo, že tie moje nohy ma už nebolia. Že normálne chodím, že normálne fungujem, že nemám opuchy, že sa mi opäť chce žiť. Bol to podobne silný moment, ako keď ma tá lekárka na tej preplnenej chodbe slovne vyfackala. Toto bola tiež poriadna facka, ale táto nová facka bola oveľa príjemnejšia.

Od tej doby je môj život iný. Zdravotne sa cítim dobre, ale musím povedať, že v mojom živote sa aj na základe tejto krutej skúsenosti zmenilo oveľa viac. Aj preto, že za ten čas, kedy ma moje telo trápilo, som veľa rozmýšľala. Aj o tom, prečo sa mi to celé stalo, čo mi to malo ukázať a kam ma to malo doviesť. Opustila som pôvodné zamestnanie novinárky, ktorá 18 rokov zabávala čitateľov článkami o známych osobnostiach a posledné roky bola aj v manažmente redakcie. Zanechala som za sebou rozbehnutú kariéru, ako tomu dnes niektorí hovoria a krútia nad tým hlavami. Áno, odišla som od niečoho, na čom som roky pracovala, ale aj od toho, čo ma už ako človeka nenapĺňalo a nerobilo šťastnou. Mimochodom, nedávno som o tom na mojom blogu napísala článok. Ale vrátim sa k téme, chcete vedieť, za akú cenu som opustila to, čomu som sa roky venovala? Za takú, že dnes pomáham ľuďom s ich trápením a ukazujem im inú – alternatívnu cestu, ako sa to dá. Ako sa dá si pomôcť aj inak, ako len čakaním na lekárov, o ktorých si mnohí myslíme, že nás spasia. Chcem, aby ľudia pochopili, tak ako som to pochopila ja, že spasiť sa musíme najskôr každý sám.

Áno, aj toto ma robí sťastnou. Vždy som sa chcela venovať niečomu, čo má vyšší zmysel. Zdravie ho má a už nie je pre nás iba motiváciou, ale aj potrebou. Osobne uznávam lekárske kapacity, ale viem, že za svoj stav sme do veľkej miery zodpovední sami. Dôležitá je rovnováha. Okrem písania na voľnej nohe, mám vlastné podnikanie, ktoré som postavila na tom, čo pomohlo mne. Pretože viem, že keď pomôžem aspoň jednému človeku tak, ako som pomohla sebe, robím správnu vec. Dnes je tých ľudí viac, ktorí si s mojou pomocou skvalitnili život. Nielen po zdravotnej stránke, ale aj po finančnej. Ak potrebujete poradiť, ako si život môžete skvalitniť, rada vám poradím alebo vás nasmerujem. Pokojne sa mi ozvite, dohodneme si konzultáciu. Dôležité, čo vám chcem povedať je aj to, že ak vás zaujali spomínané aloe vera gély, ktoré pomohli mne, sprostredkujem vám ich výhodnejšie, než by ste sa k nim dostali ako bežný zákazník. Navyše vám poskytnem kvalitné poradenstvo alebo vybavím konzultáciu s lekármi špecialistami, ak máte vážnu diagnózu a budete potrebovať ísť do hĺbky. Rada sa o vás v tejto oblasti budem starať, pretože som jedna z vás.

Stále ale rozmýšľam nad jednou vecou – nerozumiem tomu, že mi túto možnosť nikto neponúkol a musela som si ju nájsť sama. Je to zvláštne. I keď, možno len teraz bol pre mňa správny čas. Možno je ten čas správny aj pre vás.

To je ale na dnes všetko. Teraz ma už čaká môj ebajk, s ktorým opäť trošku pobrázdime kopce. Pretože barle som už zahodila.