O tom, ako som začala snívať v dospelosti

Jedného dňa som zo seba zhodila všetku ťarchu sveta a začala som znova snívať. Prestala som počúvať, čo sa musí a čo sa má. Prestala som písať do časopisu o známych ľuďoch, čo ma takmer osemnásť rokov živilo. Odmietla som, aby môj život riadil niekto iný a uspokojoval si tým svoje vyššie potreby. Vyskočila som z bežných koľají, a to aj napriek tomu, že niektorí okolo mňa len krútili hlavami. Vraj nech ešte vydržím, aby som mala v životopise napísané, že som veľká šéfka. Že mám pekne rozbehnutú kariéru a že ma to zasa posunie ďalej. Ďalej? A kam?! Ďakujem, už si neprosím.

Nechala som teda tých, čo o mojom rebelskom kroku pochybovali, nech naďalej neveriacky krútia svojimi hlavami a začala som si žiť svoj sen. Čo na tom, že už mi ťahalo na štyridsať? Zmenila som oblasť pôsobenia, takmer úplne. Nikdy predsa nie je neskoro. No nie?

Keď som sa konečne nadýchla, otvorili sa mi oči a miestami to bol smutný pohľad. Zistila som, že kopec ľudí sa vo svojom živote motá. Žijú život niekoho iného, sú nespokojní a neustále sa za niečim ženú. Doslova. Klapky na očiach a jeden smer – treba platiť hypotéku, úvery, pôžičky, to treba, to sa musí, tamto sa musí… S hrôzou som zistila, že takto som chvíľu žila aj ja. Akoby som sa v tej chvíli pozerala do zrkadla. Veď nás učili, že všetko najskôr treba poslušne zaplatiť, splniť, dodržať a potom sa môže žiť. Najprv všetci ostatní, až potom ja. Svet je fakt naruby! A čo ja? Čo môj pekný a zmysluplný život? Kde som ja? Niekde je chyba, treba to zmeniť! Tak som to zmenila. No a potom som chcela, aby boli všetci takí odvážni ako ja a aj oni si zmenili svoj život.

Zo smútku, ktorý som spočiatku cítila pri pohľade na uponáhľaných a nespokojných ľuďí, som ale rýchlo vytriezvela. Pochopila som, že oni si túto cestu vybrali. Že oni nie sú obete dnešnej doby, že to tak chcú, iba sa pri tom svojom kráčaní svojim smerom radi sťažujú. Vo väčšine prípadov sa mi dokonca potvrdilo, že to žundranie sú len reči do vetra, pretože zmeniť svoj život títo ľudia vôbec nechcú. Dobre im je. Ešte nenastal ich čas.

Nechápem, prečo som toľkokrát v živote chcela niekomu pomáhať! Niežeby na tom bolo niečo zlé, ale občas to bolo tak, že som tú pomoc pre človeka chcela viac, ako by si ju prial on sám. A to je zle. Dnes to už viem. Páchať dobro sa nemá. A tak som pustila uzdu a uvoľnila sa. „Pomôžem najskôr sebe, až potom inému. A iba tomu, kto bude chcieť,“ povedala som si jedného pekného dňa. Odvtedy sa v mojom živote odštartovalo niečo, čo som už dlho nepoznala. Sloboda mysle. Život zrazu začal krásne plynúť.

Odo dňa, kedy som sa rozhodla žiť podľa seba, bolo zrazu všetko inak. Bolo na mne, čo urobím s každým svojim dňom. Už tu nebolo slovo musím, iba môžem. To bol pocit! To vám poviem. Taký nový, ktorého sa na začiatku normálne zľaknete. „Čo teraz? Ktorou cestou idem? Ktorá bude tá správna?“ Všetko toto mi vŕtalo v hlave. Chvíľu trvá, kým sa uvoľníte a necháte svoj život iba tak znieť. Ako pieseň. Pretože je to totálny nezvyk. Osemnásť rokov dennodenne prichádzate do práce a niečo sa od vás očakáva, zrazu to zmizne a ste len vy. Zvláštny pocit.

Trvalo mi asi dva týždne, kým som sa uvoľnila a pochopila, že nič ma netlačí, že už nemusím. Že sa nikam nenaháňam. Mala som čas. Čas pre seba, pre blízkych. Pre všetko, na čo som si dovtedy nenašla čas. A mala som čas zasa snívať. Odvtedy to robím. Zatvorím oči a snívam. Snívam o tom, ako sedím vo svojom víkendovom dome na krásnom mieste, ako ochutnávam čučoriedky z vlastnej záhrady, ako sa kochám kvetmi, ktoré som si vysadila na terase, ako sa okolo mňa škádlia moje psi, obďaleč švitoria deti, ako večer sedíme, popíjame dobré víno a debatujeme o živote. A ešte snívam o tom, že o tom všetkom, čo sa okolo mňa deje, pri nádhernom výhľade píšem. Píšem o živote, o kráse, o zdraví. O všetkom, čo je bežné, normálne a čo ľudia radi žijú a o čom radi čítajú.

Niekto môže mať pocit, že mám malé sny. Ale oni sú veľké. Pretože je v nich skryté všetko, čo k životu potrebujem a výsledkom je POHODA.

Keď tak nad tým rozmýšľam, je smutné, že zabúdame snívať. Je to obrovská škoda. Občas sa sama seba pýtam, prečo to tak je. Kedy sa nám to stane, že s tým snívaním prestaneme? Keď vyrastieme a dýchne na nás prvý kúsok reality? Nemáme už na to priestor v myšlienkach a ani energiu? Alebo sa nám plnenie snov spája s peniazmi a premkne nás pocit, že my peniaze na svoje sny nemáme? Dôvodov môže byť milión.

Nemyslím si, že sny patria iba deťom. Deti sa snom nebránia, to my. Deti sú bezprostredné, úprimné a čo je dôležité, nemajú strach snívať vo veľkom. My už áno, lebo si to zrejme hneď prerátame.

Veď si len skúste spomenúť na časy, keď ste boli deťmi. Aké ste mali sny vtedy? Čím ste chceli byť, keď budete dospelí a čo bolo vtedy pre vás doležité? Mnohí možno teraz lovíte v pamäti a len ťažko sa vám vybavujú spomienky. Ak je to tak, zatvorte oči, upokojte myseľ a preneste sa do detstva, keď bol život ešte krásne bezstarostný…

Možno sa teraz pozeráte na svoje malé JA. Akí ste boli šťastní, keď ste sa po ulici naháňali s kamarátmi, akí ste boli šťastní, keď vás rodičia zobrali na výlet do hôr, keď ste si v detskej izbe stavali bunkre a potom ste sa v nich schovávali. To boli časy, však? Spomeniete si aj na to, ako ste si v škole so spolužiakmi rozprávali, čím by ste chceli byť, keď budete raz dospelí?

Tak? Čím ste chceli byť? Aké povolanie vás lákalo? Kto bol vašim hrdinom, ktorým ste jedného dňa chceli byť aj vy? Veľa otázok, veľa, viem. Ale chcem vo vás prebudiť milé spomienky.

Vráťme sa teraz do súčasnosti. Predstavte si, že lusknem prstom a ocitnete sa v realite…

Pozrite sa na to, čím ste dnes. Vždy ste chceli byť tým, čo dnes robíte? Bolo vašim detským snom byť napríklad kaderníčkou, predavačkou, lekárom, mechanikom, sekretárkou, hasičom, účtovníkom, vedúcim prevádzky, (dosaďte si sami)…? Podobá sa aspoň niečo z toho, kde sa dnes nachádzate, na vaše detské sny?

Ak to tak máte, gratulujem vám a teším sa z toho. Je ale možné, že vo väčšine prípadov to tak vo vašom živote nie je. Že realita je úplne iná. Možno vám dochádza, že nie ste v živote takí spokojní a naplnení, ako by ste chceli byť. Možno sa vám váš život javí ako veľký problém. Možno máte pocit, že stojíte na mieste a neviete urobiť prvý krok dopredu. Rozumiem vám, tiež som sa tak chvíľu cítila. Dôležité je tento stav nenaťahovať a niečo urobiť. Určite viete, že každý problém má riešenie.

Človek sa v určitom životnom období – jeden skôr, iný neskôr – začne zamýšľať nad tým, ako ďalej. Ja nie som výnimkou, tiež som sa jedného dňa dostala do tejto etapy života. 

Možno to poznáte. Človek rozmýšľa, či má zmysel zotrvať tam, kde je a už to doťuknúť alebo by mal vo svojom živote niečo zmeniť. Nie je to jednoduché. Dokonca pri týchto myšlienkach môžete mať pocit, že vám celý svet leží na pleciach a vy to už všetko nevládzete niesť. Ale viete, čo je na tom skvelé? Že všetko zlé je vždy na niečo dobré. Aj v tomto prípade. Pretože človek sa väčšinou práve v krízovej etape života „prebudí“, prehodnotí svoje priority a veľa vecí si uvedomí. A čo sa stane? Neskutočne ho to nakopne a naštartuje ho to k novým výzvam a výkonom. 

Aj mne to chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že svoju budúcnosť si tvorím sama. Že to, ako sa budem mať, nezáleží na nikom inom, iba na mne. A už vôbec to nezáleží na nejakom šéfovi, ktorému už roky zarábame na jeho sny. Keď vám to dôjde, vyhrali ste. Pretože vaša myseľ sa oslobodzuje. Vtedy začnite opäť snívať. Snívajte tak, ako keby ste boli deti. Voľne. Bezprostredne. Bez strachu. A prestaňte počúvať všetkých, ktorí majú iba veľa rečí, ale sú to iba reči. Tak som to urobila jedného dňa aj ja.

A že je kríza? Že teraz nie je ten správny čas? Že máte strach, lebo je dnes ťažká doba? Výhovorky! Mrzí ma to, sú to výhovorky.

Viete, že už roky sa opakuje situácia, že ľudia práve počas najväčších ekonomických kríz zmenili svoje myslenie a naštartovali vo svojom živote tie najzmysluplnejšie veci? Namiesto toho, aby prepadali depresiám, svoju myseľ upriamili na niečo iné – na seba, na svoje šťastie, na svoju budúcnosť. Zbavte sa aj vy strachu, ktorý vás brzdí a premeňte krízu na príležitosť. Môžem vám s tým pomôcť. Ja som to tak urobila.

Viete, dnes je veľmi moderné hovoriť, že doba je zlá. Je to inak – doba je iba iná. Život nám stále plynie a nie je iba čierny alebo biely, je farebný. Tak si ho vyfarbime všetkými odtieňmi, ktoré len na svete existujú…

Tak ako to máte? Ešte stále vás niečo brzdí alebo už snívate?